Slovenská režisérka Iveta Grofová hovorí, že ju vtiahlo do jedného z najtemnejších období svojej krajiny, keď čítala knihu Petra Krištofka „Emma a Smrtihlav“, ktorá rozpráva príbeh Mariky, maďarskej vdovy, ktorá poskytuje útočisko mladému židovskému chlapcovi. Jej dom.
Román, odohrávajúci sa v nacistickom bábkovom štáte Slovensko pri maďarských hraniciach počas druhej svetovej vojny, adaptuje obraz mory smrtihlavovej, ktorá predstavuje tú istú lebku prijatú nacistickými SS, aby prinútil čitateľov konfrontovať obdobie, ktoré väčšina Slovákov miluje. zabudnúť
Hovorí, že to bolo súčasťou príťažlivosti adaptácie na obrazovku – ale to, čo ju skutočne zaujímalo, bol Marikin pohľad a nemožné rozhodnutia, ktorým čelí. Karlovy Vary preto nazvali jeho film „Maďarský krajčír“, ktorý mal premiéru v hlavnej súťaži festivalu o Krištáľový glóbus.
„Zlákala ma téma vzniku vojnového Slovenského štátu,“ hovorí Krofová. „Toto je temné detstvo mojej krajiny, s ktorým sa Slováci ešte nevyrovnali.“
Marika, ktorá pracuje u židovského krajčíra a ocitne sa nezamestnaná v čase, keď je všetkého nedostatok a štátni policajti odvážajú cennosti – a nič netušiacich obyvateľov – z každého domu, do ktorého sa chcú dostať, Marika ako prvá čelí existenčným vyhrážky. Momentky z filmu Grofova.
Keďže už teraz smúti zo straty manžela a potrebuje spravovať rodinnú farmu sama, nie je pripravená, keď sa dozvie, že v jej dome sa skrýva židovský chlapec – a obaja prídu o život. Ako Maďarka Marika z prvej ruky vidí, ako sa rasa čistí popri židovských obyvateľoch, pričom sa každý hrá s druhým, čím sa jej existencia stáva ešte neistejšou – a nepomáha ani to, že sa o ňu stará vysokopostavená miestna úradníčka.
„Keď som prvýkrát čítala knihu, bola som tehotná,“ hovorí Grofová. „Možno aj preto som sa tak hlboko spojil s postavou maďarskej vdovy Mariky.“ Čo by som na jej mieste mohol urobiť na úkor ochrany cudzieho dieťaťa pred vlastným, aké mala konflikty a dilemy?
Grofová dosahuje vo filme „The Hungarian Dressmaker“ zadumaný štýl a minimalistický tón – najmä jeho montážne sekvencie zahŕňajúce posuny makro objektívu, ktoré dodávajú Marikiným dilemám nadpozemský rozmer, pričom vynikajúco využíva kameramana Martina Strabu.
„Kamera je v tomto filme spolurozprávačom pocitov a emócií,“ hovorí. „Zároveň mi štylizované obrazy umožňujú navrhnúť alegóriu života a smrti – dobra a temnoty – neustálej prítomnosti Emy a Smrtihlavy.“
Grofová sa veľmi spolieha na herečku Alexandru Borbeliovú, ktorá ju nesie, mnohé z jej scén sa sústreďujú na bolesť, strach a odhodlanie, často bez toho, aby hovorila. Režisér hovorí, že je ochotný staviť na etnicky maďarského slovenského divadelného herca pre túto rolu, jeho tretieho na plátne.
„Alexandra je skvelá herečka,“ hovorí režisér. „Nepochybujem, že túto namáhavú úlohu zvládne. Počas celej spolupráce som cítil, že rozumie môjmu osobitému štýlu réžie. Myslím si, že v záverečnej scéne išla do konca svojich fyzických aj psychických síl a ja som som jej za to veľmi vďačný.“
Krofová hovorí, že Borbelyho schopnosť premosťovať dobové jazyky, kultúry a tradície bola nevyhnutná na to, aby pomohla divákom pochopiť napätie, ktorému čelili etnickí Maďari na Slovensku počas vojny.
„Bolo to pre mňa veľmi dôležité. Chcel som čo najvernejšie zobraziť multikultúrny charakter hlavného mesta Slovenska a jeho periférie na slovensko-maďarskom pohraničí. Slováci nechcú mať pocit, že ich korene sú etnicky rôznorodé a že prílišný nacionalizmus je v rozpore k našej skutočnej histórii.
Prostredie filmu pomáha prekonávať čas, evokujúce malosť jeho drsného sveta plného detailov času.
„Našťastie sme výklenok Marikinho domu našli v autentickom kontexte slovenskej dediny, ktorú doteraz obývali prevažne Maďari.“
Hlavnou výzvou Krofovej je „ukázať činy postáv z pohľadu, ktorý mohli mať vtedy. Nie z pohľadu, ktorý máme dnes, aby sme moralizovali a posudzovali minulosť. Len cez takto podané dejiny môžeme nájsť paralely za naše správanie v súčasnosti Ak sa mi to trochu podarí, budem spokojný.“
Pozrite si trailer Tu.
