Začiatkom roku 1944 dvaja slovenskí Židia utiekli z Osvienčimu a rozhodli sa dostať do vonkajšieho sveta a informovať o masovom vyvražďovaní v tábore smrti.
Veliteľ tábora najal dvoch Židov, Alfreda Wetzlera a Rudolfa Wroba (rod. Walter Rosenberg), na prácu spisovateľov, ktorí poskytovali prístup k presným správam o každodenných vraždách a ďalším odhaleniam, ktoré sa nacistický režim snažil utajiť.
Nasledujúce ráno, keď počet väzňov ukázal dvoch mužov nezvestných z Baraku 9, veliteľ varoval svojich strážcov s plnou opatrnosťou: „Títo dvaja Židia videli viac ako vy – nesmú uniknúť.“
Otvára sa tak slovenský film „Správa z Osvienčimu“, ktorý sa otvára v piatok (24. septembra) v centre mesta Lamley v Encine.
Film ponúka od svojho vzniku prehliadku tábora smrti od menšej urážky smrti až po nový príchod („Zabudnite na svoje mená, zapamätajte si svoje čísla – Židia o číslach niečo vedia“). .
Strážcovia na základe ich rozkazov prehľadávajú všetky možné úkryty a rozdúchavajú sa do blízkych lesov.
Keď dozorcovia zistili, že niektorí ďalší väzni vedia o únikovom pláne, mučili (na začiatok 25 rán bičom) a nútili („neobetujte sa pár slovenským Židom.“)
Film je natočený podľa knihy utečenca Alfreda Wetslera.
Ako každý študent talianskej literatúry 14. storočia bude vedieť, názov odkazuje na epos „Božský humor“ od Danteho Aligeriho, ktorý pokračuje v autorovej ceste rôznymi pekelnými etapami.
Medzitým obaja utečenci po strašnej plavbe išli o krok ďalej ako mráz a hladomor a ich prenasledovatelia na západ a predstaviteľovi Britského červeného kríža nakoniec predložili 32-stranovú správu o Osvienčime.
Tento muž trpezlivo počúva, ale s rastúcim podozrením pozostalí citujú postavy a mená osôb, ktoré nacisti presne uviedli.
Nakoniec preruší hrôzostrašný prednes a hovorí: „Nemecký červený kríž potvrdzuje, že všetci títo ľudia zomreli v tábore týfusu“.
Jeho reakcia teraz vyzerá poburujúco, ale v tom čase nijak zvlášť prekvapivo. Svetu trvalo desaťročia, kým pochopil veľkosť holokaustu, a dokonca aj teraz sa nájdu ľudia, ktorí neveria, že sa to stalo.
Režisér filmu Pete Bebjack mal niekoľko otázok, ktoré by mu časopis chcel položiť, ale rozhovor, ktorý sa pokúsil, bol založený na jazykových problémoch.
Pepjack však okamžite odpovedal na množstvo písomných otázok, z ktorých niektoré boli zhrnuté z priestorových dôvodov.
Jewish Magazine (JJ): Do akej miery film reflektuje skutočné udalosti alebo obsahuje funkcie, ktoré dramaticky pôsobia?
PepJack: Šli sme na každé miesto, kde sa film odohráva, od Osvienčimu po Slovensko. Viedli sme dlhé a rozsiahle diskusie s historikmi a odborníkmi a s niektorými ženami v Osvienčime ako mladými ženami. Rozhovor s nimi pre nás mal veľký zmysel – nielen opísať tábor, ale cítiť a porozumieť zážitku niekoho, kto sedí vedľa vás. Príbeh je taký silný, že nie je potrebné nič dodávať, aby bol dramatickejší.
JJ: Väčšina filmu zobrazuje hlavné postavy v polotme. Odráža to „tmu“ temnoty v Osvienčime alebo masaker?
PepJack: Toto je situácia, keď sú metafora a realita prepojené. Odráža temnotu tohto obdobia histórie, ale zároveň to bola skutočnosť, že utiekli.
JJ: Správa o podmienkach Osvienčimu týchto dvoch utečencov je hrdá na to, že zachránila 200 000 ľudí. Odkiaľ pochádza toto číslo a na základe čoho sa zakladá?
PepJack: Toto číslo nájdete v prácach rôznych historikov na priemernom dennom počte ľudí zabitých v Osvienčime-Birkenau (a vplyve následných udalostí v Európe, najmä záchrany maďarských Židov).
JJ: Pokračuje produkcia príbehov s tematikou holokaustu a čo zodpovedá publiku?
Mladí ľudia na Slovensku nevedia, čo sa stalo pred 80 rokmi. Nie je to tak dávno, čo necítili žiadne spojenie. Je dôležité pripomenúť im, že v našich životoch existuje kontinuum a že sa to môže stať kedykoľvek, ak stratíme záujem o verejný život a politiku.
Pepjok: Mladí ľudia na Slovensku nevedia, čo sa stalo pred 80 rokmi. Nie je to tak dávno, čo necítili žiadne spojenie. Je dôležité pripomenúť im, že v našich životoch existuje kontinuum a že sa to môže stať kedykoľvek, ak stratíme záujem o verejný život a politiku – ak dovolíme druhým rozhodovať o našich životoch.
