Zverejnené čiastočne Ekonomický bulletin ECB, vydanie 4/2023.
Vysoké ceny energií a komodít a obmedzenia ponuky spôsobili silnú infláciu v eurozóne a vysoké inflačné rozdiely medzi krajinami eurozóny.[1] Rozdiely v inflácii medzi krajinami merané medzištvrťročným rozpätím vzrástli z historicky nízkych úrovní v období pred pandémiou na historické maximum na konci roka 2022 a odvtedy zostali na vysokej úrovni, hoci klesajú. Miera inflácie v krajinách eurozóny sa v máji 2023 pohybovala od 2,0 % v Luxembursku do 12,3 % v Lotyšsku a na Slovensku (graf A). Súčasné prostredie vysokej inflácie je spôsobené najmä nepriaznivými ponukovými šokmi spojenými so zvyšovaním cien energií a komodít, prerušením dodávok a následkami opätovného otvorenia po pandémii.
Graf A
Inflačné diferenciály HICP medzi krajinami eurozóny
(Ročné percentuálne zmeny)
Zdroj: Eurostat a výpočty ECB.
Poznámky: Medzikvartilové rozpätie predstavuje rozdiel medzi 75. a 25. percentilom rozdelenia medzi krajinami, čím sa mení zloženie štátov eurozóny. Minimálny-maximálny interval zodpovedá najnižšej/najvyššej miere rastu inflácie v krajinách eurozóny v každom mesiaci. Najnovšie pozorovania sú z mája 2023 (rýchly odhad).
Pretrvávajúce inflačné diferenciály vedú k vonkajšej nerovnováhe. Inflačné diferenciály sú v menovej únii normálne, odzrkadľujú dočasné úpravy voči šokom alebo sú spojené s procesmi dobiehania. Okrem toho fiškálna politika ovplyvňuje inflačné diferenciály v eurozóne vrátane zmien daní a miezd vo verejnom sektore.[2] Ak však takéto rozdiely nie sú krátkodobé alebo neodrážajú konvergenciu cenovej hladiny, môžu poukazovať na štrukturálnu neefektívnosť, ako je rozdielny vývoj nákladov alebo nominálna a reálna nepružnosť na trhu produktov a práce. Pretrvávajúce inflačné diferenciály vedú k trvalejším stratám cenovej konkurencieschopnosti a zhoršovaniu salda bežného účtu.[3] Takéto straty konkurencieschopnosti môžu mať zložitejšie negatívne dôsledky a v konečnom dôsledku ich možno bude potrebné riešiť štrukturálnymi politikami.
Vysoká inflácia sa rozšírila do mnohých krajín eurozóny a zvýšila jednotkové náklady práce (ULC) a jednotkové zisky. Nárast nominálnych ULC definovaných ako odmena zamestnancov na jednotku reálneho HDP sa považuje za kľúčovú hnaciu silu trvalého rastu jadrovej domácej inflácie. Hoci je vývoj ULC v posledných rokoch ťažko interpretovateľný z dôvodu účtovania programov na udržanie pracovných miest a sektorového prerozdeľovania ovplyvňujúceho dynamiku ULC, stále poskytuje užitočné signály na posúdenie vyššie uvedených rizík rozdielov v cenovej konkurencieschopnosti medzi eurom. Nákladové tlaky z regionálnych krajín a trhov práce.[4] Inflačný šok v dodávkach energie od polovice roku 2021 bol sprevádzaný silným nárastom ULC a rastom jednotkového zisku. Na jednej strane sa ULC od konca roka 2019 do konca roka 2022 v eurozóne zvýšili o 8 %, čo bolo spôsobené výrazným zvýšením odmien na zamestnanca, zatiaľ čo produktivita stagnovala. Medzinárodná rozmanitosť je významná. Najvýraznejšie nárasty ULC boli zaznamenané v Pobaltí (až 28 % v Litve), Luxembursku a na Slovensku. Na druhej strane rast jednotkového zisku, definovaný ako hrubý prevádzkový prebytok a zmiešaný dôchodok vydelený reálnym HDP, prevýšil rast ULC. Z účtovného hľadiska a podľa deflátora HDP prispel rast jednotkového zisku k domácej inflácii viac ako rast ULC.[5] Tento rozdiel bol obzvlášť vysoký v Grécku, Lotyšsku, na Cypre, v Slovinsku, na Malte, v Nemecku a Estónsku (graf B). To naznačuje, že vyššie vstupné náklady vrátane dovážaných energií a iných medziproduktov neboli znášané ziskom a nemali negatívny vplyv na jednotkové zisky.[6]
Graf B
Rast jednotkového zisku a rast ULC
(os x: kumulatívna percentuálna zmena ULC v rokoch 2019 – 2022; os y: kumulatívna percentuálna zmena jednotkového zisku v rokoch 2019 – 2022; veľkosť bublín: priemerná ročná miera HICP v roku 2022)
Vývoj bežného účtu naznačuje malý pokrok v znižovaní nerovnováh. V rokoch pred pandémiou prebiehal proces reštrukturalizácie v rámci eurozóny vo forme výraznej revízie ULC a zlepšenia bilancií bežných účtov v krajinách s počiatočnou nízkou konkurencieschopnosťou a veľkými čistými zahraničnými pasívami. Toto oživenie bolo čiastočne spôsobené veľkým sprísnením na trhu práce a výrobkov, predtým, ako ho prerušila pandémia v rokoch 2020/2021, a následne rastúcimi globálnymi cenami energií. Tento vývoj viedol k poklesu salda bežného účtu eurozóny z 2,2 % HDP v roku 2019 na -1,0 % HDP v roku 2022. Postihnuté boli krajiny s deficitom aj prebytkom. Ku koncu roka 2022 boli vonkajšie pozície mnohých krajín pod prahovými hodnotami stanovenými v hodnotiacej tabuľke Európskej komisie v rámci postupu pri makroekonomickej nerovnováhe (MIP). Cyprus a Grécko sú pod hranicou čistej medzinárodnej investičnej pozície (NIIP) – 35 % HDP, ako aj pod hranicou bežného účtu – 4 % HDP. Pre zvyšok krajín s vysokými vonkajšími pasívami je bežný účet na Slovensku výrazne záporný, v Portugalsku mierne záporný a v Španielsku mierne kladný. Bežný účet hlavných čistých veriteľov zároveň zostal výrazne pozitívny, aj keď v Nemecku došlo k výraznému poklesu (graf C).
Graf c
Zostatok na bežnom účte a NIIP
(os x: NIIP ako percento HDP v štvrtom štvrťroku 2019; os y: saldo bežného účtu ako percento HDP, trojročný priemer (2020 – 2022))
Zdroj: Eurostat a výpočty ECB.
Harmonizované ukazovatele konkurencieschopnosti (HCI) založené na deflátoroch HDP vo všeobecnosti identifikujú krajiny s výraznými stratami konkurencieschopnosti od začiatku pandémie. HCI poskytujú širokú mieru cenovej konkurencieschopnosti, keď zohľadňujú: (i) vývoj výmenného kurzu eura voči hlavným obchodným partnerom krajín eurozóny, (ii) relatívny vývoj ukazovateľov nákladov medzi obchodnými partnermi a (iii) vývoj v obchode. akcií.[7] Zmeny v HCI založenom na deflátore HDP od roku 2019 do roku 2022 naznačujú, že Pobaltie a Luxembursko zaznamenali výrazné straty v cenovej konkurencieschopnosti v porovnaní s ich konkurentmi. V prípade Pobaltia proces dobiehania úrovne príjmov, bežne známy ako Pallassa-Samuelsonov efekt, nestráca konkurencieschopnosť a môže čiastočne vysvetľovať skutočné zhodnotenie.[8]
Popandemické zmeny v cenovej konkurencieschopnosti celkovo nezhoršili ani ďalej nezhoršili vonkajšiu nerovnováhu. Nedávne údaje o HCI (graf D) neposkytujú jasné informácie o tom, či sa obnoví proces pred pandémiou. Niektoré krajiny eurozóny majú vďaka nižšiemu rastu nominálneho HDP od roku 2019 veľké čisté pozície zahraničných pasív. Šesť krajín však do posledného štvrťroka 2022 prekročilo prah MIP vo výške 35 % HDP pre čisté zahraničné záväzky.[9] Na zabezpečenie udržateľného opätovného vyváženia sú potrebné ďalšie príslušné úpravy cien. Krajiny eurozóny s vysokými čistými zahraničnými pasívami potrebujú zvýšenie cenovej konkurencieschopnosti prostredníctvom nižšieho rastu ULC a/alebo nižšieho rastu jednotkového zisku.
Graf d
NIIP a HCI
(os x: NIIP ako percento HDP v štvrtom štvrťroku 2019; os y: HCI (na základe deflátorov HDP) kumulatívna percentuálna zmena (2019 – 2022))
Zdroj: Eurostat, ECB a výpočty ECB.
Poznámky: HCI založené na deflátoroch HDP poskytujú prehľad o cenovej konkurencieschopnosti každej krajiny eurozóny v porovnaní s jej vlastnými primárnymi konkurentmi na medzinárodných trhoch (eurozóna-20 a skupina efektívnych výmenných kurzov 41 obchodných partnerov). Vypočítavajú sa na základe vážených priemerov bilaterálnych výmenných kurzov voči menám obchodných partnerov každej krajiny eurozóny av niektorých krajinách sa deflujú pomocou deflátorov HDP ovplyvnených nadnárodnými korporáciami (Írsko) alebo špeciálnym účelom. Vozidlá (Cyprus). Kladné hodnoty HCI naznačujú stratu cenovej konkurencieschopnosti; Záporné hodnoty HCI naznačujú nárast cenovej konkurencieschopnosti. Viac informácií o HCI možno nájsť na webovej stránke harmonizovaných ukazovateľov konkurencieschopnosti ECB.
