Používanie láskyplného zmyslu pre pokoru

Niekedy neviem, či životná skúsenosť pozitívne ovplyvňuje môj postoj alebo mi mätie myseľ.

Ako vnuk nórskych prisťahovalcov, ktorí začali život v Queense v New Yorku, som vyrastal na nórčine, nemčine a jidiš. Potom som osem rokov žil v komunite v západnom Novom Anglicku s deťmi a vnúčatami španielsky hovoriacich portorických prisťahovalcov a poľských a slovenských prisťahovalcov, takže k môjmu jazykovému a kultúrnemu gulášu pribudla aj poľština a slovenčina.

V posledných rokoch som počul nespočetné množstvo komentárov o kritickej teórii rasy a „Projekte 1619“. Po vstrebaní plusových aj mínusových bodov som sa začal ľudí pýtať, či tieto diela čítali. Na moje pobavenie a zdesenie som zistil, že len málokto si našiel čas, aby sa priamo zapojil do týchto dôležitých štúdií.

Zdalo sa, že na pôvode, rase alebo politickom presvedčení nezáleží. Ľudia predmetným materiálom neveria. Pripadalo mi to zvláštne. Ako môže mať toľko ľudí také silné názory bez toho, aby sa zaoberali samotnými témami? Požiadali niekoho, aby vysvetlil pojmy, aby sa uistili, že sú dobre informovaní?

Psychológ, s ktorým som dlhé roky pracoval, by nepovedal, že by sme sa mali všetci zapojiť do „preberania perspektívy“. Jej pointou je, že z času na čas musíme ustúpiť, aby sme uznali svoje miesto v tomto svete v porovnaní s ostatnými. Súdy musíme robiť až po zvážení kontextu a skúseností iných. Ako inak sa môžeme zapojiť do inteligentných a odôvodnených diskusií? Ako inak môžeme žiť v spoločenstve s našimi spoluobčanmi?

Otázka diverzity, rovnosti a inklúzie je neustále v správach a je často kontroverzná. Niektorí z nás spochybňujú potrebu tohto úsilia. Iní sú neoblomní, že takéto hľadisko je už dávno potrebné. Fakty sú fakty, však?

Pozrime sa na príklady z mojej skúsenosti.

V roku 1970 som hral profesionálne baseball. Fikcia času poukazovala na šport ako na rovnaké príležitosti a prostriedky na značnú časť amerického života. Napriek tomu som pozoroval rasizmus, neúctu a nepriateľstvo zakorenené v rozdieloch v klubovni.

Jedného dňa ma konfrontoval kaukazský spoluhráč a povedal: „Musíš sa prestať s ‚nimi‘ flákať.“ Vážne som sa pýtal, kto sú „oni“. Môj žalobca ukázal na našich troch afroamerických spoluhráčov, ktorých izby boli vedľa seba. „To meno?“ Moja odpoveď je, že títo traja hráči sú moji priatelia.

Rozhovor sa náhle skončil, no nasledovalo obťažovanie a zanedbávanie. Očividne som nedodržal etický kódex, ktorý bol pre mňa odporný. Aj to nepochopiteľné. Problém bol znásobený tým, že som mal kubánskeho amerického spolubývajúceho.

Predchádzajúci kandidát na prezidenta hanlivo označil veľkú časť americkej populácie za „poľutovaniahodných“, čo je výraz, ktorý je hlboko diskriminačný a ponižujúci. Spomenul som si na ten nešťastný čas, keď som jazdil cez kopce a rokliny severovýchodného Arkansasu, spomenul som si na čítanie knihy Michaela Harringtona o chudobe zo 60. rokov „The Other America“ a dospel som k záveru, že takáto tvrdosť nemá v našich rozhovoroch miesto.

Bývalý americký prezident označil Covid-19 za „kungovú chrípku“ – s úškľabkom, odsudzovaním, úškľabkom a xenofóbiou. Štítky nám často nerobia dobre, no používame ich príliš pravidelne, možno lenivo a hlúpo.

Pri sledovaní olympijských hier pred dvoma letami sa ma dôstojník amerického námorníctva na dôchodku spýtal veľmi silnými a negatívnymi slovami: „Čo chcú tí čiernohnedí športovci?“ Tento muž, ktorého som si vážil a obdivoval, vyjadril svoju nenávisť k svojim americkým spoluobčanom z nemenovaných dôvodov. Ide mi len o to, aby si „tí“ ľudia vážili. Nie je to dostatočné a zaručené?

Známy mi minulý rok vysvetlil, že Ku-klux-klan je druh finančnej organizácie, ktorá vznikla v 19. storočí, aby zabránila yankeeským kobercom zasahovať do ekonomiky Juhu. Nepochybujem o tom, že KKK mala ekonomické dôsledky, ale bagatelizovať prax organizácie týmto spôsobom sa zdá byť nemysliteľné. Fakt fantázia.

Pred niekoľkými mesiacmi mi jeden rodič v susednom štáte povedal, že americký učiteľ dejepisu jej dcéry povedal jej triede, že „otroctvo nebolo také zlé“. Pri konfrontácii učiteľ ani riaditeľ nemohli výpoveď poprieť. Citát stál na vlastnej koži. Zaujímalo by ma, ako môže niekto povedať, že otroctvo kdekoľvek a kedykoľvek je neľudské a kruté. A ako je ten učiteľ kvalifikovaný na prácu, ktorú robí?

Nedávno ma zaujala epizóda na Stanford University School of Law. Dekan pre diverzitu, rovnosť a inklúziu podporil študentov, ktorí zakričali na hosťujúceho rečníka, s ktorým nesúhlasili. Jeho slová na podporu študentiek boli tvrdé a odsudzujúce.

Dekan právnickej fakulty reagoval pokarhaním mladšieho administrátora a povedal, že ciele diverzity, rovnosti a inklúzie nemôžu kontrolovať toleranciu reči. Nemôžeme zastrašovať ostatných za to, že majú názory, ktoré sa líšia od našich.

Spomínam tieto udalosti, aby som ilustroval, že existujú nedorozumenia, stavajú sa bariéry a sme vyzvaní, aby sme sa zapojili do úprimných rozhovorov. Nikto nie je imúnny voči predsudkom a arogancii. Všetci sa musíme jeden od druhého učiť a nie nevyhnutne súhlasiť.

Čo je potrebné, ak naozaj chceme spolu žiť?

Prečo sa nedorozumenie a nesúhlas v dnešnom prostredí často mení na negatívne územie, často s osočovaním, nahnevanými slovami a obviňovaním? Môžeme oživiť umenie žiť s rešpektom s našimi rozdielmi? Ako môžeme oživiť to, čo sa snaží pochopiť skôr, ako pochopíme?

Slová vysokoškoláka mi znejú nahlas ako výkrik za spoločným dobrom. Povedala, že prístup jej profesora k vedeniu jej triedy „umožnil študentom navzájom vehementne nesúhlasiť, ale stále si zachovávať rešpekt“.

Študent dodal, že na konci kurzu si študenti, ktorí často nesúhlasia, rozvíjajú priateľstvá. „Určite som veľmi otvorený počúvať rôzne myšlienkové prúdy.“ Aké presvedčivé. Alebo aké americké.

Existuje stredoškolský študentský orgán, od ktorého som si kúpil tričko. Slová na zadnej strane znejú: „Byť všímavý znamená byť úmyselný, súcitný, uvedomelý, zodpovedný a empatický.“ Múdrosť prichádza z mnohých strán. Niekedy sa jednoducho musíme opýtať.

„Moja krajina je tvoja, sladká krajina slobody.“ Keď sa pohneme vpred cez tieto búrlivé časy, vrúcne dúfam, že opäť získame vysokú úroveň toho, čo Diane Elliott-Lee a Gus Lee, autori knihy „Courage: The Backbone of Leadership“, nazývajú bezpodmienečným pozitívnym rešpektom.

Pokúsme sa pochopiť naše rozdiely, rázne a s úctou nesúhlasiť na našich verejných priestranstvách a spomeňme si na slová Fiodora Dostojevského Zosima staršieho v „Bratoch Karamazovových“:

„Milujúca pokora je strašná sila, mocnejšia ako čokoľvek iné, a nič sa s ňou nedá porovnávať.“

Arnold Holtberg z Hot Springs Village je bývalý učiteľ, poradca, kouč, správca školy a súčasný výchovný poradca, ktorý žil v ôsmich štátoch a na jednom cudzom území.