Stredoeurópska rodinná dráma

Praha, Česká republika – Obidvaja potomkovia neskorého Československa, nepochybne spojení geografickou, jazykovou a kultúrnou blízkosťou, sú odcudzení už takmer tridsať rokov. Ovplyvnil však „zamatový rozvod“ skutočne česko-slovenské vzťahy alebo ako veľmi si môžu byť dvaja blízki príbuzní skutočne vzdialení?

Spoločná história?

Česká republika a Slovensko sú najbližšou a najpodobnejšou dvojicou európskych krajín, ktoré boli väčšinu 20. storočia zjednotené v jednej krajine, zdieľali mnohé politické vzostupy a pády a spájalo ich spoločné kultúrne dedičstvo – nie. Spomenúť ich jazyky, vzájomne zrozumiteľné na veľkých plochách. Ale „zdieľanie histórie“ môže byť komplikovanejšie, ako si myslíme.

Aj keď v prvých dňoch Československa Zatiaľ čo oficiálnym prístupom bola podpora jedného národa „Čechoslovákov“ – inovatívny koncept, ktorý sa rozvíjal počas 1. svetovej vojny a vyvrcholil v roku 1918 – obyvatelia oboch regiónov sa ocitli v úplne odlišných kontextoch. Fyzicky, ekonomicky a dokonca aj kultúrne sú Česi prepojení s rakúskou a nemeckou sférou, keďže Slováci boli po stáročia súčasťou Uhorského kráľovstva.

Aj keď tento faktor mohol stačiť na to, aby vyvolal určité nepriateľstvo, iné prvky prispeli k toxickým vzťahom medzi inak prepletenými národmi.

Na rozdiel od českých krajín, priemyselnej a výrobnej veľmoci, Slovensko bol značne nedostatočne rozvinutý a stále z veľkej časti poľnohospodársky systém. Na preklenutie tejto priepasti je potrebné vytvoriť novú infraštruktúru – dopravu, vzdelávanie a byrokraciu. Aj Slováci sa v medzivojnovom spolužití Československa javili ako jediné etnikum a prevyšovali Nemcov.

Najdôležitejšie úrady stále zastávali najmä Česi a nachádzali sa v Čechách, čo nemohla odrážať rýchlo rastúcu vrstvu vysoko vzdelaných Slovákov. Východná časť Československa čoskoro vnímala českú prítomnosť ako istý druh kolonializmu. Možno priateľský a dobrý, ale koloniálny.

V roku 1938 bolo Československo zrazené na kolená Mníchovská dohodaTo zahŕňalo západné mocnosti, ktoré postúpili veľkú časť krajiny Hitlerovi, ktorý tvrdil, že Nemci, ktorí tam žijú, sú utláčaní.

Slovensko získalo a pokračovalo v značnej autonómii v oslabenej republike Vyhlásiť „nezávislosť“. Z Prahy v predvečer invázie nacistického Nemecka do Českej republiky v marci 1939. Prvá Slovenská republika, nemecký bábkový štát počas 2. svetovej vojny, padla na nepokojné časy a živila by českú nenávisť na desaťročia.

Na konci vojny bolo Československo znovu zjednotené a počas nasledujúcich 40 rokov socialistickej diktatúry sa obe krajiny opäť zblížili – aj keď to bolo ľahko spojené s komunistickou vládou, úhľadne zamietli pod koberec akékoľvek náznaky rozbrojov. . S prevahou demokracie sa opäť vynorili snahy o väčšiu slovenskú autonómiu, čo viedlo k väčšiemu federalizmu a následnému Rozpad Československa V januári 1993.

Hoci sa Česi a Slováci dlho vnímali ako „bratia“, na Slovensku sa pejoratívna nálepka „brato“ stala trpkým zdrojom frustrácie, ktorá stojí v ceste skutočne rovnocennému partnerstvu.

Už nie jedna krajina

Vzťahy medzi dvoma novo nezávislými krajinami sa rýchlo rozvíjali. Secesia bola pokojná (aj keď nie ľudovým hlasovaním), čím sa znížila zatrpknutosť „slabej“ strany a znížila sa odvaha „silnej“ – bežný jav v dejinách v prípadoch národných roztržiek.

Bolo by však nesprávne tvrdiť, že neexistujú žiadne napätia. Slovenský národ sa po storočiach podmaňovania cudzími mocnosťami ocitol samostatný a chcel z toho vyťažiť maximum. Boli zavedené zákony, ktoré mali zabezpečiť, aby Slováci pozerali filmy a multimediálny obsah (najmä rozprávky a iné médiá určené deťom) dabované v ich rodnom jazyku a nie v češtine (čo bolo dovtedy bežné). „Očistiť“ slovenčinu od prílišného českého vplyvu.

Tieto dva príklady, okrem mnohých iných, sú dôkazom snahy Slovákov o rozvoj silného zmyslu pre národnú identitu, ktorý si hrdo nesú dodnes.

Na druhej strane hranice si Česi udržiavali priateľstvo so svojimi východnými susedmi. Výsledok potreby vládneho manévrovania a vzájomných ústupkov v zdieľanom politickom prostredí značne uvoľnil napätie.

Na tomto pozadí sa objavil zaujímavý a vysoko symbolický trend. Postupom času väčšie plochy republika Che – najmä mladšia generácia v Čechách – začala strácať znalosť slovenského jazyka. Tieto dva jazyky sa nerozchádzali a boli si jazykovo blízke ako pred polstoročím. Obe krajiny však áno, čo ešte zhoršil nedostatok vzájomnej komunikácie.

Mimochodom, táto disociácia nebola vzájomná: Slováci si zachovali silnú znalosť češtiny – možno prostredníctvom filmov a televíznych relácií, ktoré ešte neboli dabované, pretože Slováci často študovali na českých univerzitách, a napokon aj niektoré historické pozostatky minulých vzťahov. .

Dva národy, jedna rodina

Skutočnosť, že takýto trend existuje len v českom regióne, môže vyvolávať dojem, že dochádza k výraznej odchýlke. Toto nie je ten prípad. V nespočetných prieskumoch uskutočnených od roku 1993 výskumníci opakovane zistili, že tieto dve skupiny sa navzájom veľmi pozitívne vnímajú. Aj vzájomné stereotypy pôsobia zvláštne lichotivo. Väčšina.

Podľa štúdie psychológov z Českej akadémie vied v Prahe The Kľúčové stereotypy Slováci bývajú k Čechom priateľskí, ochotní, sympatickí a príjemní. Niektorí respondenti uviedli aj vlastnosti spojené s dominanciou, ako je asertivita, neposlušnosť a miera hrdosti.

Na druhej strane, v prieskume sek popísané Slováci sú čestní, veselí, temperamentní a milí. Vo všeobecnosti sa spomínané charakteristiky často opakujú a prezrádzajú, ako sa obe skupiny navzájom vnímajú. Iba negatívne prisudzovanie bolo skutočne cítiť odlúčenie, keď Česi opisovali Slovákov ako nacionalistov, pričom sa považovali za arogantných. Obe tieto vlastnosti vhodne vysvetľujú vyššie spomenutú tradíciu.

Existujúce výskumy naznačujú, že kľúčovým faktorom pozitívnych vzťahov medzi dvoma danými skupinami sú úzke vzťahy medzi ich jednotlivými členmi. Česko-slovenská situácia je toho dobrým príkladom.

Podľa toho istého prieskumu je priemerný počet priateľov alebo rodinných príslušníkov respondentov v porovnaní s ostatnými susednými krajinami neporovnateľný. Polovica opýtaných Slovákov uviedla, že má príbuzných v Českej republike. Rovnako veľké množstvo Čechov priznalo, že má na Slovensku rodinných príslušníkov. Podobný výsledok bol zistený, keď sa ich pýtali na priateľov a známych.

Aj keď uplynulé tri desaťročia priniesli do česko-slovenských vzťahov výrazné zmeny, obe krajiny si nie sú cudzie. Nikto nevie, čo prinesie budúcnosť, ale český a slovenský národ sú dnes úzko späté, navzájom si rozumejú (napriek niektorým jazykovým zádrhelom) a väčšinou sa k sebe navzájom rešpektujú. Súrodenci sú stále súrodenci, aj keď nezdieľajú ten istý dom.

Autor: Michael Missler

Michael sa narodil v Olomouci na Morave a študoval na Karlovej univerzite v Prahe. Amatérsky spisovateľ, ktorý sa chce živiť žurnalistikou, je fanúšikom histórie, dokáže hodiny rozprávať o literatúre a kinematografii a vždy sa chystá na nejakú búrlivú politickú debatu.