Navonok sa krajinám Vyšehradskej štvorky – Českej republike, Maďarsku, Poľsku a Slovensku – ekonomicky darí. Údaje o HDP na obyvateľa naznačujú postupnú konvergenciu životnej úrovne so západnou Európou. Naďalej priťahujú neúmerný podiel vnútorných investícií do výroby v EÚ a ich integrácia do dodávateľských reťazcov v celej EÚ pomáha vysvetliť, prečo sú teraz najdôležitejším obchodným partnerom Nemecka pred Čínou a USA dohromady. Politická klíma vo Vyšehrade však zostáva ružová. Voliči vo všetkých štyroch krajinách sa prikláňajú k populistom. Dôvody tohto populizmu sú zložité, ale ekonomika pravdepodobne poskytuje väčšiu časť vysvetlenia, než naznačujú pozitívne čísla.
V roku 2016 sa HDP na obyvateľa vo Vyšehrade IV (očistené o cenové rozdiely) pohyboval od 64 percent úrovne eurozóny v Poľsku po 82 percent v Českej republike. Česká republika, Slovensko a Poľsko za posledných desať rokov výrazne konvergovali v HDP k eurozóne (hoci treba poznamenať, že to bolo do značnej miery spôsobené slabou výkonnosťou ekonomiky eurozóny v tomto období). Pre bežného človeka však nie je dôležitý rast HDP, ale rast osobných príjmov, a teda aj životnej úrovne. Tu je obraz Vizgradu menej sľubný. V roku 2016 sa „kompenzácia“ práce (mzdy a platy a iné benefity) pohybovala od iba 50 percent v eurozóne v Maďarsku po 59 percent v Českej republike. A miera konvergencie kompenzácií k priemeru eurozóny je pomalšia ako miera konvergencie HDP.
Rast spotreby v krajinách Vyšehradskej štvorky zaostáva za rastom HDP, čo má za následok prudký pokles spotreby ako podielu na celkových výdavkoch. Za posledné desaťročie sa to stalo takmer vo všetkých rozvinutých ekonomikách, ale rozsah poklesu bol najväčší zo štyroch vyšehradských ekonomík. Priemerné domácnosti nepociťujú dostatočné výhody ekonomického rastu. Tie odmeny išli neúmerne vlastníkom kapitálu, a v týchto krajinách to znamená cudzincom. V Českej republike, Maďarsku a na Slovensku sú najdôležitejšie sektory prevažne alebo úplne v zahraničnom vlastníctve. Poľská ekonomika je oveľa väčšia a diverzifikovanejšia ako ostatné tri, no úroveň zahraničného vlastníctva je stále vysoká.
MMF očakáva v najbližších piatich rokoch miernu konvergenciu slovenského HDP s eurozónou, no minimálnu konvergenciu na českej a poľskej úrovni a žiadnu v Maďarsku. MMF očakáva v nasledujúcich piatich rokoch rast eurozóny o 1,7 percenta ročne, z 0,8 percenta ročne v piatich rokoch. Samozrejme, pracovný príjem sa môže v priebehu nasledujúcich piatich rokov zvyšovať rýchlejšie ako HDP na obyvateľa, čím sa zmení predchádzajúci desaťnásobok. Vyšehradské krajiny musia naďalej priťahovať produktívne investície. Koniec koncov, so správnymi investíciami sa úroveň produktivity môže rovnať západným krajinám, ale s dramaticky nižšími nákladmi na prácu. Pracovné sily stagnujú alebo sa zmenšujú, čo začne tlačiť na rast miezd vo výrobnom sektore. Keďže tieto prevádzky sú vysoko ziskové a geograficky výhodnejšie pre ich prevažne nemeckých vlastníkov, je nepravdepodobné, že by mierne zvýšenie miezd prinútilo firmy premiestniť prevádzky do lacnejších lokalít v Bulharsku alebo Rumunsku.
Veľkou otázkou však je, či tieto zahraničné spoločnosti prenesú pridanú hodnotu svojej produkcie do týchto ekonomík. Začnú napríklad zahraničné automobilky robiť vo Vyšehrade viac inžinieringu (na rozdiel od len montáže) svojich áut? To bude čiastočne závisieť od úspechu vyšehradských ekonomík pri zvyšovaní úrovne vzdelania. Hoci sú ich systémy odborného a učňovského vzdelávania silné, úroveň pokročilej technickej prípravy a vyššieho vzdelávania vo všeobecnosti nie je tak pôsobivá, pretože mnohí vysokokvalifikovaní pracovníci sa rozhodli migrovať do bohatších členských štátov. Podobne ako všetky krajiny EÚ, vyšehradské vlády v posledných rokoch znížili investície do vzdelávania a odbornej prípravy v rámci snahy o kontrolu verejných deficitov.
Zásadnejšie je, že krajiny Vyšehradskej štvorky by mali rozvinúť svoje rozvojové stratégie od súčasnej paradigmy závislosti od priamych zahraničných investícií. Takéto investície sú dôležité, ale nevedú k trvalej integrácii do kvality života, najmä v poľskom hospodárstve. Namiesto toho, aby súťažili o poskytnutie najpriaznivejšieho daňového prostredia pre zahraničných investorov, miestne spoločnosti by sa mali zamerať na to, aby mali kvalifikovaných pracovníkov, infraštruktúru, financie a transparentné a predvídateľné podnikateľské prostredie, ktoré potrebujú. Na výzve, ktorej čelí Vyšehradská štvorka, nie je nič výnimočné – zdieľajú ju so zvyškom periférie EÚ, od veľkej časti južnej Európy až po najchudobnejšie časti Anglicka a Írska. Okrem zvyšovania investícií do zručností by mala byť prioritou infraštruktúra v snahe rozšíriť bohatstvo z hlavných miest do okolitých (oveľa chudobnejších) provincií. Takéto výdavky v krátkodobom horizonte zvyšujú fiškálny deficit, ale vďaka svojim silným multiplikačným účinkom investície neoslabujú dlhodobú udržateľnosť dlhu.
Existuje však jedna oblasť, v ktorej krajiny Vyšehradskej štvorky čelia osobitnej výzve: obyvateľstvo. Nie sú sami v Európe, ktorí čelia rýchlo starnúcemu obyvateľstvu. Podobne nízku pôrodnosť majú napríklad Španielsko, Taliansko či Nemecko. Ale tieto západné krajiny majú pozitívnu čistú imigráciu; Žiaden Vyšehrad. Za posledných 20 rokov si česká a slovenská populácia držala svoje pozície, ale poľská a maďarská populácia klesla, pričom tá druhá výrazne klesla. Sloboda pohybu inde bola nepochybne prínosom pre pracovníkov z týchto krajín, nie je však jasné, či to bolo prínosom pre samotné krajiny Vyšehradskej štvorky, keďže odsúdila mnohých z ich mladých a najlepších. – Vzdelaní pracovníci a podnikatelia a ich spoločnosti sú menej otvorené. Samozrejme, niektorí sa môžu v určitom okamihu vrátiť domov, ale je to možné len vtedy, ak sú k dispozícii vhodné pracovné miesta s príjmami porovnateľnými s existujúcimi zamestnaniami.
Neuspokojivá úroveň príjmov medzi Vyšehradom a eurozónou nevysvetľuje rasizmus a xenofóbiu prejavujúcu sa v týchto ekonomikách ani ochotu voličov podporovať strany odhodlané podkopávať nezávislosť domácich politických inštitúcií. Ale uľahčuje to pochopiť, prečo je nálada v týchto krajinách nepokojná a prečo sú voliči ochotní dať šancu aj nemainstreamovým stranám. Vyšehrad nemôže stiahnuť zahraničné investície a bolo by šialené sa o to pokúšať; Protekcionizmus nie je riešením. Keď však za podobnú prácu platia zlomok svojich západných kolegov, nie je ťažké pochopiť, prečo sa pracovníci cítia byť občanmi EÚ druhej kategórie, alebo že veľké množstvo zahraničného vlastníctva dáva ľuďom pocit, že ich majú. Strata zmysluplnej národnej kontroly.
Žiaľ, populisti pri moci v regióne, podobne ako populisti všade, sú dobrí vo využívaní nenávisti a strachu, ale slabí v poskytovaní odpovedí na politické výzvy. Výsledkom je často to, že nerobia nič pre posilnenie domácich ekonomík a zároveň odcudzujú zahraničných investorov prostredníctvom nacionalistickej rétoriky a útokov na právny štát.
Simon Tilford je zástupcom riaditeľa Centra pre európsku reformu.
