Taliansky režisér Federico Fellini vytvoril veľmi špecifický druh filmu založený na invencii, snoch a subjektívnom svetonázore. Za pôvodný prínos jednej z najväčších osobností filmového umenia udelili štyri Oscary za filmy: La Strada (Cesta, 1954), Le Notti di Cabiria (Cabiriine Nights, 1957), Otto e mezzo (8 a pol, 1963) ) a Amarcord (1974). V pondelok 20. januára uplynie 100 rokov od narodenia filmára, ktorý si v roku 1993 prevzal aj Oscara za celoživotný prínos filmovému priemyslu.
Federico Fellini sa narodil 20. januára 1920 v talianskom meste Rimini na malebnom pobreží regiónu Emilia-Romagna. Jeho otec pracoval ako obchodný cestujúci, matka bola žena v domácnosti. Fellini ako dvanásťročný opustil dom, aby sa pripojil k putovnému cirkusu, ale o mesiac neskôr ho policajti priviedli späť.
V roku 1939 odišiel na žiadosť svojej matky študovať právo do Ríma. Mesto ho fascinovalo a jeho objav bol zaujímavejší ako štúdium práva. Potom pracoval ako karikaturista a ilustrátor, kde písal humorné scény pre rozhlas. V tomto období sa stretol s herečkou Giuliettou Masinou, ktorá po jeho boku ako päťdesiatročná manželka stála po jeho boku a účinkovala takmer vo všetkých jeho filmoch.
Zdroj: Spectrum
Po druhej svetovej vojne sa Federico Fellini ako scenárista a asistent réžie venoval iba filmu. Hneď na začiatku svojej kariéry sa podieľal na filme talianskeho režiséra Roberta Rosselliniho s vojnovou témou Roma, citte aperta (Rím, otvorené mesto, 1945). Kritici označili film za míľnik talianskeho neorealizmu.
V spolupráci s Albertom Lattuadom Fellini debutoval v roku 1950 komediálnym filmom Luci del varieta (Ľahké odrody, 1950). Fellini získal medzinárodnú slávu a Strieborného leva na filmovom festivale v Benátkach v talianskych Benátkach za poviedkovú drámu I Vitelloni (Darmošľapi, 1953), kde zažiarila aj česká herečka Lída Baarová. Už v prvom z jeho filmov bol evidentný Felliniho osobitý štýl, jeho pohľad na život a osobitný vzťah k duchovnosti a náboženstvu.
V roku 1954 nakrútil ďalší oceňovaný film La Strada (Cesta, 1954), ktorý okrem Strieborného leva získal aj Oscara za najlepší cudzojazyčný film a 50 ďalších významných ocenení. Film priniesol popularitu aj Felliniho manželke Giuliete Masine. V nasledujúcom období režíroval filmy II Bidone (Cheater, 1955) a Le Notti di Cabiria (Cabiriine noci, 1957). Posledná uvedená romantická dráma vyniesla Felliniho Oscara.
Zdroj: SITA
Pravdepodobne jeho najslávnejší film La Dolce vita (Sladký život) mal premiéru v roku 1960. Hlavné úlohy vo filme si zahrali taliansky herec Marcello Mastroianni a švédska herečka Anita Ekberg. Film získal Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes. Konformný a katolícky kruh talianskej spoločnosti pohoršil obraz módnej a povrchnej rímskej smotánky, postava novinára stvárneného Marcellom Mastroiannim či kúpanie herečky Anity Ekberg vo fontáne Romana Trevi.
Po krátkej odmlke nakrútil Fellini film Otto e mezzo (8 a pol, 1963), ktorý filmových kritikov označil za jeden z najlepších filmov všetkých čias. Okrem Oscara získal film aj veľkú cenu na filmovom festivale v Moskve. Štvrtú cenu Akadémie získal umelec za nostalgický pamätný film Amarcord (1974), v ktorom Fellini vytvoril obraz malého prímorského mesta, kde sa narodil a prežil detstvo.
Ginger a Fred (1986) patria medzi neskoršie úspešné diela filmového giganta. Jeho posledným dokončeným filmom bol Voce della luna (Hlas mesiaca) z roku 1989.
Zdroj: Distribútori filmov Curzon
Federico Fellini zomrel 31. októbra 1993 v Ríme vo veku 73 rokov po veľkej mozgovej príhode.
Slovenský režisér Matej Mináč, známy najmä vďaka filmu o záchrancovi židovských detí Sirovi Nicolasovi Wintonovi, nakrútil film Režisér (1989), ktorý vznikol pri nakrúcaní Jakubiskovho filmu Sedím na konári a som dobrý (1989). Film dopĺňajú ukážky z Mináčovho rozhovoru s Federicom Fellinim, ktorý komentuje jednotlivé aspekty Jabubiskovej tvorby. Poetika sna je ústredným prvkom oboch filmových tvorcov. V tom čase Fellini ocenil Jakubiskove filmy iracionálne a zázračne a pripustil, že filmy „slovenského Felliniho“ mu boli veľmi blízke.
