Slovensko: Komplexné otázky v postkomunistickom kontexte

Hlasy z Jednoty: biskup Ivan Elko, Evanjelická kongregácia augsburského vyznania v SR

(LWI) – Ako syn luteránskeho pastora, ktorý vyrastal v Československu po studenej vojne, Ivan L’Go hovorí, že „nikdy si nemyslel, že komunizmus skončí.“ Do roku 1989 hovorí: „Bol som presvedčený, že za svoju vieru zomriem. Zrazu však v čerstvo oslobodenom národe vyvstala otázka: „Ako budem žiť pre svoju vieru?“.

Dnes, po 30 rokoch vo farskej službe, Rev. L’Ko pôsobí ako generálny biskup Evanjelickej kongregácie augsburského vyznania v Slovenskej republike. Keď hovorí o výzvach pre cirkevných predstaviteľov v regióne, poznamenáva, že počas komunistickej éry ľudia čelili priamejším otázkam, či veria alebo neveria v Boha.

„V dnešnej dobe nie je naše duchovno čiernobiele a je ťažké sa v ňom orientovať,“ zamýšľa sa. „Dnes máme celé spektrum a naša pastoračná práca je veľmi zložitá, keďže sa snažíme viesť ľudí v ich vzťahu s Bohom.“

Povedz nám o svojom ranom živote a rozhodnutí ísť v šľapajach svojho otca?

Hoci bol môj otec pastor, nemal som v pláne nasledovať ho do vysvätenej služby. Oficiálne som bol luterán a každú nedeľu som sedel v kostole, ale nepociťoval som žiadny záujem alebo spojenie vo svojom vlastnom živote. V skutočnosti som nebol oddaným kresťanom, viedol som veľmi bezstarostný život, až som jedného dňa vo februári 1982 zrazu vedel, že chcem študovať teológiu a stať sa pastorom.

Čo podľa vás ovplyvnilo toto náhle rozhodnutie?

Nikto ma neovplyvnil, s kým by som sa podelil o svoje pocity. Môj otec je veľmi milujúci človek, ale o osobných záležitostiach ako rodina nediskutujeme. Neexistovali žiadne mládežnícke skupiny ani iné cirkevné aktivity a ja som nemal žiadne skutočné znalosti a chápanie viery, takže som o nej nemohol hovoriť so svojimi rovesníkmi. Niekedy sa cítim ako biskup Ambróz zo 4. storočia, ktorý bol vybraný, aby viedol milánsku cirkev predtým, ako sa stal pokrsteným kresťanom!

Zdá sa vám to ako pre mladého človeka veľmi ťažká voľba?

Áno, vo svojej pastoračnej službe s mladými ich vždy povzbudzujem, aby boli vďační za všetky príležitosti na spoločné stretnutie a diskusiu o veciach. Ale na druhej strane som pochopil, čo to skutočne znamená byť sám, a myslím si, že rast kresťanskej viery je rovnováhou medzi bytím sám a súčasťou komunity.

Vyrastal som na dedine 100 kilometrov od Bratislavy a moja prvá šanca stretnúť iných mladých kresťanov bola, keď som sem prišiel študovať na teologickú fakultu. Bol to moment veľkej duchovnej výživy a ja som sa zamiloval do teológie – pocit, ktorý mi zostal dodnes.

Aké ťažké bolo študovať teológiu počas komunistických a ateistických diktatúr?

Z duchovného hľadiska sme boli s komunizmom vždy úhlavnými nepriateľmi. Hlboko ma znepokojila jej ideológia, rovnako ako židovský národ nenávidel uctievanie iných modiel. Tak ako ma trápil nedostatok slobody a ľudských práv, trápil ma spôsob, akým sa namiesto Boha ponúkalo falošné náboženstvo.

Ovplyvnilo to aj môj osobný život, keď bojujem s týmto konfliktom a nechcem túto nešťastnú situáciu zvaliť na nikoho iného. Zamiloval som sa, ale nechcel som sa oženiť kvôli politickým problémom. Našťastie láska zvíťazila a v roku 1987 sme sa zosobášili, v tom istom roku som bol povolaný a poslaný na dvojročnú povinnú vojenskú službu.

Neskôr, v roku 1989, bol komunistický režim zvrhnutý.

Áno, toto je pre mňa nepredstaviteľné! Počul som o tom v rádiu a aj dnes sa čudujem, ako sa to stalo tak rýchlo. Aj moja situácia bola smutná, od môjho náhleho obrátenia som si vždy myslel, že za svoju vieru budem musieť nejako zomrieť. Uvedomil som si však, že musím prejsť radikálnou zmenou a skutočnou otázkou bolo, ako budem žiť pre vieru v tejto novej dobe?

Vrátili ste sa do svojho rodného mesta slúžiť vo vašom starom kostole, však?

Áno, krátko po tom, čo som vstúpil do armády, môj otec náhle zomrel a ja som vedel, že ma jeho kongregácia počula, aj keď som musel dva roky čakať, kým mi skončí vojenská služba. Desať rokov som pracoval v Grain Village, býval som v tom istom dome, v ktorom som vyrastal, a o svojich otázkach viery som mlčal. Moja manželka chápe, aké dôležité je zdieľať osobné svedectvá s našimi vlastnými deťmi, a keď mám 29 a 31 rokov, môžem povedať, že sú to aktívni kresťania – najväčšia radosť v mojom živote.

Potom som bol povolaný slúžiť za kňaza do Nitry, mesta, kde bol postavený prvý evanjelický kostol, a zostal som tam 20 rokov – ďalší úžasný a šťastný zážitok. Vždy som si myslel, že budem v zbore a s manželkou zdieľame osud miestneho zboru. Keď som bol v decembri 2018 zvolený za biskupa, naše životy sa úplne zmenili, no toto nové povolanie sme prijali a moja manželka dobrovoľne pracuje v Univerzitnom pastoračnom centre.

Aké sú najväčšie výzvy, ktorým dnes cirkev vo vašom regióne čelí?

Je ich veľa, ale najdôležitejšou otázkou je, ako podporovať ľudí v ich vzťahu s Bohom. Ako im môžeme pomôcť, aby vedeli, že v našich životoch sme skutočne oslobodení Božou milosťou? Za komunizmu sa orientácia v živote zdala veľmi jednoduchá, veľmi čiernobiela, dobro alebo zlo, kresťan alebo ateista? Teraz však existuje celé spektrum, tisíc spôsobov, ako byť kresťanom, porozumieť a žiť svoj život, takže pastoračný rozmer našej práce je veľmi komplexný.

Čo pre vašu cirkev znamená byť súčasťou Svetovej luteránskej federácie?

Naša slovenská cirkev je zakladajúcim členom LWF a za posledných 70 rokov členovia našej cirkvi tiež pracujú pre globálnu jednotu cirkví. Naše členstvo nie je len formálnou záležitosťou, ale vždy sme sa snažili plne participovať v štruktúrach, vedení a komisiách LWF, pričom sme prinášali vlastný príspevok: dúfame, že to tak bude pokračovať!