Myrnine korene siahajú do Iraku, kde žila do svojich 15 rokov. Jeho rodina spočiatku žila v Bagdade, ale kvôli svojej kresťanskej viere bola nútená presťahovať sa do Qaraqosh. V auguste 2014 utiekli do utečeneckého tábora Erbil v regióne Kurdistan, aby sa vyhli ISIS. Nevrátili sa; Spolu s ďalšími asýrskymi kresťanmi odišli na Slovensko.
V humenskom utečeneckom tábore zostali tri mesiace, potom boli kresťania prevezení do obcí v Nitrianskom kraji. Odvtedy žije Mirna s rodinou na Slovensku a má ukončenú strednú školu. Momentálne študuje Informačný manažment v Bratislave a zároveň pracuje a vypomáha v Občianskom združení Marína.
Jej celé meno je Mirna Khalil Majeed Aishova Yousif Kaka.
Tento arménsky umelec sa rozprestiera na dvoch svetoch a cíti sa ako mimozemšťan, ktorý nikam nepatrí Prečítajte si viac
Aké to bolo vyrastať v Iraku?
Keďže som žena, mám viac obmedzení ako muži. Napríklad nesmiem jazdiť na bicykli. V Iraku je cyklistika považovaná za hrozbu pre panenstvo. Dievča by malo byť pannou, keď sa vydá. Nesmeli sme sa kúpať, keďže plavky zakrývali len malú časť tela. Tieto aktivity nie sú prísne zakázané, no ľudia si budú šepkať.
Chýba ti Irak?
Najviac mi chýba sestra, ktorá sa vrátila do Iraku zo Slovenska. Chýba mi aj to, že mi všetci rozumeli. Som veľmi zhovorčivý a občas poviem niečo, čo by sa v slovenčine dalo vyložiť inak, aj keď to tak nemyslím. Niekedy to vedie k nepríjemným situáciám, ale nehanbím sa za to.
Hovoríte piatimi jazykmi. Ťažko sa vyjadrujete po slovensky?
Vlastne ani nie, myslím, že už aj po slovensky. Je to automatické.
Na Slovensko ste prišli, keď ste mali 15 rokov. Ako vnímate obe krajiny? Čo považujete za svoj domov?
Obe krajiny a zároveň môj domov. Narodil som sa v Iraku. Odtiaľ pochádza celá moja rodina a tradície, ktoré sa snažím dodržiavať. Som ako Iračan. Teraz žijem na Slovensku, kde moja rodina, priatelia, vzťahy a ja študujem na vysokej škole. Každá je mojím domovom iným spôsobom. Ale domov neznamená, že patrím niekam.
Ovplyvnilo to nejakým spôsobom vašu identitu?
Niekedy sa cítim stratená. Neviem kde som. Niekedy je náročné dodržiavať všetky iracké a slovenské tradície. Snažím sa ich integrovať, ale cítim sa zle, že tam úplne nepatrím.
Aké tradície dodržiavate?
Pôst pred Veľkou nocou je napríklad iný, ako ho robia Slováci. Trvá to 40 dní, počas ktorých pred poludním nič nejem. Poobede jem len vegetariánske jedlá, napríklad domáci falafel s omáčkou amba (tradičná iracká omáčka z manga – pozn. red.), hranolkami a šalátom. Prvý týždeň a posledný týždeň sa postím celý deň okrem nedele. Vianočné darčeky som si osvojila z tradícií na Slovensku. To v Iraku nemáme a mne sa to veľmi páči. Začala to jedna z mojich sestier a teraz nás to všetkých baví.
Sú na Slovensku nejaké tradície, ktoré sa vám zdajú zvláštne?
Veľkonočná tradícia oblievania žien a dievčat vodou. Je to nefér, muži dostanú peniaze alebo aj čokoládu. nechapem. V Iraku sa v tomto čase všetci oblievajú vodou. Ide o akúsi všeobecnú celomestskú hru. Pripravte si vedrá, vrecia a balóny naplnené vodou a budete ich hádzať po komkoľvek; Zúčastňujú sa deti, ženy, muži aj starší ľudia. Je to veľká zábava. Raz som dokonca namočil nášho vodiča autobusu. Sťažoval sa, že voda je horúca.
Mirna Khalil Majeed Aishova Yusif Khaka. (Zdroj: Soňa Maletz Nosáľová)Čo pre teba znamená viera?
Keďže pochádzam z moslimskej krajiny, musím vždy dokazovať, že som kresťan. Ľudia mi neveria, myslia si, že som moslim. Medzi mnou a Bohom musí byť dôvera. Nemusím nikomu nič vysvetľovať. Niektorým veciam v náboženstve nerozumiem, preto im nevenujem pozornosť. Ale to neznamená, že nie som kresťan.
Čo pre teba znamená byť kresťanom? Ako chápeš kresťanstvo?
Buďte láskaví k ľuďom. Ak viem, že niekto potrebuje pomoc, pomôžem mu. Buďte svetlom v temnote pre ostatných, aby ste priniesli nádej a radosť. To je to, čo pre mňa znamená kresťanstvo.
Museli ste opustiť Irak, pretože vaša rodina boli kresťania.
Nechápem, prečo by mala krajina vyznávať len jedno náboženstvo. Chodil som do školy s moslimami a moji priatelia vyznávali islamskú vieru. Pre mňa to nie je problém.
Je pravda, že ISIS označuje kresťanské domy veľkým N (N znamená Nazaretský – pozn. red.)?
áno. Boli sme ciele. Urobili to preto, aby vedeli, ktorý dom majú podpáliť, zničiť alebo vyplieniť.
Ak by ste neopustili Irak, museli by ste konvertovať na islam, platiť vyššie dane alebo čeliť vyhrážkam smrťou.
Vieme, čo sa stalo ľuďom, ktorí zostali. Boli vystavení tým najhorším veciam, aké si možno predstaviť. Boli zabití a ženy boli znásilnené. Bolo to hrozné.
Mirna Khalil Majeed Aishova Yusif Khaka. (Zdroj: Soňa Maletz Nosáľová)Ako ste sa dostali na Slovensko?
Je to dlhý príbeh. Kvôli našej viere sme museli cestovať z Bagdadu do Qaraqosh. Začali nám prichádzať listy, že ak neodídeme, niekomu z našej rodiny bude ublížené. Karakosh bol obývaný prevažne kresťanmi, s niekoľkými moslimami. Jedného dňa začali zvoniť zvony vo všetkých deviatich kostoloch. To znamenalo jediné – ISIS sa blížil a my sme museli vypadnúť. Z mesta sme vyrazili okolo šiestej večer. V noci dobyli celé mesto, zničili a podpálili domy. Zničili aj náš dom. Keď sa nad tým zamyslím, nechápem, čo sa vtedy stalo. Až spätný pohľad ukazuje, aká zlá situácia bola.
kde si behal?
S náležitosťami a papiermi sme išli do tábora Erbil v severnom Iraku. Rovnako ako minule sme si mysleli, že sa vrátime o tri dni. Niektorí nemajú ani doklady. Boli sme natlačení v stanoch a spali sme na zemi. Často sme nedostali dostatok jedla alebo nám zostalo veľmi málo. Bolo nás veľa. Pre nás rodičov muselo byť neskutočne ťažké vidieť svoje deti za takýchto okolností. Keď nám po viac ako roku v kempe ponúkli možnosť ísť na Slovensko, neváhali sme. Znamená to, že sa nemusíme každý deň báť, čo bude zajtra, či budeme mať kde bývať, čo jesť či piť. Nejako sa nám podarilo stať sa ľuďmi, akými sme dnes.
Na Slovensko s vami prišlo 152 ľudí z Iraku. Ubytovali ste sa v kempe v Humennom a potom ste sa presťahovali do obcí v Nitrianskom kraji. Ako vás po príchode vnímali miestni?
Najprv sme bývali vo Výčapoch-Opatovciach. Bol tam farár, ktorý sa o všetko staral a dedina každého vítala. Naša rodina sa neskôr presťahovala do Nitry, pretože sme vtedy nevedeli veľmi dobre po slovensky a žilo sa tam ľahšie.
Stretávate sa s irackou komunitou?
Stretli sme sa pred pár rokmi. Poďme spolu na nedeľnú svätú omšu. Viedli ich po slovensky slovenskí kňazi, my sme sa však modlili po arabsky a spievali arabské piesne. Mali sme spoločnú dovolenku. Mimovládne organizácie ako Marina a Bogoj a Dobro (Pokoj a dobro) pre nás realizovali rôzne spoločenské aktivity. Teraz žijeme všetci na rôznych miestach. Dlho sme sa nevideli.
Stretávate sa na Slovensku s predsudkami kvôli svojmu pôvodu?
Ľudia si automaticky myslia, že som moslim, čo znamená, že som terorista. Tak vidia Araba. Keď som sa pred Veľkou nocou postil, ľudia si mysleli, že dodržiavam ramadán. A, samozrejme, cudzinci prichádzajú, aby zničili vašu krajinu, spôsobili problémy alebo zobrali štátu peniaze, ktoré my nikdy nedostaneme. Nevedia, že jazyk sme sa naučili vďaka spolupráci s rôznymi organizáciami.
Zažili ste nenávisť voči sebe alebo svojej rodine?
Ešte nie. Ale kvôli našej tmavej pleti sa na nás často pozerajú podozrievavo alebo nás zastavujú v obchodoch.
Ako vnímate postoj slovenskej spoločnosti k cudzincom?
Závisí to od toho, odkiaľ utečenci pochádzajú. Ak je niekto Arab, je vnímaný veľmi negatívne. Samozrejme, stále existuje skupina, ktorá si myslí, že všetci cudzinci sú zlí.
Občianska angažovanosť je momentálne veľkou témou. Zapájate sa do nejakých občianskych aktivít?
Pracujem ako dobrovoľník v Občianskom združení Marina. Keď nedávno cez Slovensko prechádzali utečenci zo Sýrie, pomohol som vysvetliť. V minulosti som chodil do škôl a na podujatia, kde sa o mne ľudia mohli dozvedieť viac. Takto sme mali aspoň možnosť porozprávať sa a zmeniť veci. Ľudia sa ma často pýtali, akým jazykom sa hovorí v Iraku, aké tradície sa dodržiavajú, či je možné mať štyroch manželov, či sa dá jazdiť na ťave, či je tam elektrina alebo televízia. Boli zvedaví aj na moju vieru, mysleli si, že kresťanom som sa stal až po príchode na Slovensko. Chcú vedieť, ako som sa sem dostal, čo v Iraku smieme a čo nesmieme, a pýtajú sa na vzťahy.
Ako sa cítite, keď sa vás pýtajú na vzťahy a čo im hovoríte?
Teraz otvorene odpovedám na všetky otázky. Čo sa týka vzťahov, v Iraku ho pred sobášom nemôžete mať. Všetko by malo byť oficiálne.
Aká je vaša najšťastnejšia spomienka zo Slovenska?
Tu som prvýkrát v živote videl sneh. Bolo to v kempe v Humennom. Všetci sme čakali pri okne a keď napadlo veľa snehu, vyrútili sme sa von. Hrali sme hodiny bez rukavíc a vyrábali snehuliakov. Ruky máme zmrznuté a potom ich vložíme do teplej vody. Bolelo to veľmi.
© [fjúžn] časopis
