Nemecko je pripravené na jadrový výstup číslo 4

Exodus 2 sa stal v roku 2010. Vláda zložená zo stredopravých kresťanských demokratov a propodnikateľských slobodných demokratov sa rozhodla stiahnuť z prvej evakuácie a prevádzkovať zvyšné jadrové elektrárne. Výjazd 3 nasledoval do roka po jadrovej katastrofe v japonskej Fukušime. Predchádzajúci exodus podnietil vládu, aby sa stiahla z vlastného exodu. To znamenalo, že Nemecko začalo opäť postupne vyraďovať jadrovú energiu.

Posledné tri štiepne reaktory v krajine by mali byť vypnuté koncom tohto roka. Zlé načasovanie, samozrejme. Bol to rok, kedy sa ruský prezident Vladimir Putin rozhodol zaútočiť na Ukrajinu a vyhlásiť ekonomickú vojnu Európskej únii. Už podporil toky zemného plynu z Ruska do strednej Európy.

Na tento plyn sa spolieha najmä Nemecko. Potrebný je hlavne na palivo v továrňach a vykurovanie domov. Plyn však musí vyplniť medzeru vo výrobe elektrickej energie spôsobenú postupným vyraďovaním jadrovej energie – ktorá v minulom roku predstavovala 12 % elektriny.

Vláda, ktorá sa zaoberá týmto neporiadkom, má opäť zoznam sociálnych demokratov a zelených z roku 2000, no teraz sa k ich odchodu pridali aj liberálni demokrati. Výsledok je kakofonický.

Kresťanskí demokrati, ktorí sú teraz v opozícii, vyzvali na rozšírenie troch jadrových elektrární, ktoré sú stále online. Dá sa to urobiť bez nákupu nových palivových potrubí. Libertariáni súhlasia, no dávajú si pozor, aby nenarušili krehký koaličný pokoj.

Iní chcú reštartovať reaktory už offline – skupina 20 univerzitných profesorov nalieha na parlament, aby natrvalo ukončil všetky predchádzajúce jadrové výboje. Dokonca aj priemyselné združenie chce investovať do úplne nových štiepnych zariadení.

Ozývajú sa aj európski partneri Nemecka. Najprv nikdy nepochopili jadrové ambície Nemecka. Francúzsko sa pri väčšine elektriny spolieha na štiepenie a investuje do ďalších reaktorov. Vyspelé krajiny ako Fínsko považujú jadrovú energiu za malú, ale dôležitú súčasť akéhokoľvek mixu obnoviteľnej energie.

Podráždené sú najmä východné členské štáty EÚ, od Poľska po Rumunsko a Slovensko. Strávili desaťročia naliehaním na Nemecko, aby sa nespoliehalo na ruský plyn a nepodľahlo Putinovým hrozbám. Nemci ich buď ignorovali, alebo im prednášali o kremlinológii, pričom odmietali uznať akúkoľvek súvislosť medzi ich politikou voči Rusku, plynu a štiepeniu.

Teraz sú tieto súvislosti jasné. Preto Európska únia v snahe o jednotu žiada všetky členské štáty, aby znížili spotrebu plynu o 15 %. Niektoré krajiny však považujú Nemcov za záchranné nástroje pre ich politické zlyhania. Ako povedal jeden slovenský predstaviteľ, prečo nespáliť nemecké jadrové reaktory a nezačať šetriť plynom?

Holanďania tvrdia to isté. Groningen má najväčšie ložisko plynu v Európe. Únik uhľovodíkov zo zeme však spôsobuje zemetrasenia, takže Holandsko postupne ukončuje výrobu. Teraz Nemecko žiada svojich susedov, aby prehodnotili tento odchod, pretože chce, aby Groningen nahradil Putinov plyn. Ak Nemci preukážu určitú flexibilitu v oblasti jadrovej energie, bude to jednoduchšie predávať holandským voličom.

Čo však mnohí cudzinci neoceňujú, je, že nemecká kontroverzia nie je ani tak politickou debatou ako náboženskou vojnou – na rozdiel od amerických debát o zbraniach či potratoch. Mnoho Nemcov strávilo celý svoj život bojom proti jadrovému štiepeniu. Najmä základňa Strany zelených je plná fanatikov, ktorí považujú všetky jadrové zlo a každý pokus urobiť debatu za zradu.

Zelení sú však vo vláde a majú na starosti. Riadia aj príslušné ministerstvá životného prostredia, obchodu a energetiky. Lídri strán si teda v rozprave namočia nohy.

Tvrdia, že Nemecko má problém s plynom, nie s elektrinou. Pravda do bodky. Pokračujúca prevádzka jadrových reaktorov by ušetrila len 4 % celkovej spotreby plynu v krajine, čo je ďaleko od 15 % stanovených Európskou úniou. Nikto však nenaznačuje, že by to mal byť jediný krok – je to jeden z mnohých, ktorých si Nemci nemôžu dovoliť opustiť.

Áno, existuje riziko jadrového štiepenia. Jedným z nich je riziko nehôd v dôsledku úniku radiácie. Ďalším je problém nájsť trvalé úložiská rádioaktívneho odpadu. Ale všetky formy energie majú riziká. Tieto musia byť v rovnováhe s rizikami a prínosmi alternatív.

Obnoviteľné zdroje, ako je slnko a vietor, sú samozrejme preferovanou možnosťou. Ale menia sa. Veterné turbíny sú vo vidieckych oblastiach a prírode rozšírenejšie ako pece. Plyn a ropa vypúšťajú uhlík – a často od nechutných predajcov, ako je Putin. Uhlie – štandard Nemecka bez jadra a plynu – je ešte špinavšie. Nesie veľkú časť viny za urýchlenie klimatických zmien, čo je najväčšie riziko zo všetkých.

Naopak, riziká štiepnej energie sa zdajú byť zvládnuteľné, najmä s novými technológiami. Najlepšie zo všetkého je, že nevypúšťa žiadne skleníkové plyny. Nezastaví sa, keď slnko zapadne alebo vánok ustane. To je dôvod, prečo Medzinárodná energetická agentúra hovorí, že svet ho potrebuje viac, nie menej.

Dokonca aj náboženské vojny sa nakoniec vyčerpajú. Domnievam sa, že nemeckí lídri, vrátane tých, ktorí vedú Stranu zelených, tajne túžia po mieri. Bojujú s tým, ako to sprostredkovať ľuďom. Blíži sa východ 4.

Viac od tohto spisovateľa a ďalších v stanovisku Bloomberg:

Nemecko sa z Fukušimy naučilo nesprávnu jadrovú lekciu: Andreas Kluth

Prechod Nemecka z plynu na naftu niečo stojí: Javier Plas

Snažíte sa zostať v pohode? Poháňa generátor aj vašu klimatizáciu: David Fickling

Tento stĺpček nemusí nevyhnutne odrážať názor redakcie alebo Bloomberg LP a jej vlastníkov.

Andreas Kluth je publicista Bloombergu, ktorý sa zaoberá európskou politikou. Bývalý šéfredaktor Handelsblatt Global a spisovateľ pre Economist, je autorom knihy „Hannibal a ja“.

Takéto príbehy sú stále dostupné bloomberg.com/opinion