Režisér Nikita Slovák: Poslednú výplatu dostal v polovici marca! Žijem z úspor, existujú existenčné problémy

Režisér a scenárista, ktorý nikdy nemal problém nezištne podporiť správnu vec a charitatívne projekty, ktoré pomohli iným, sa cíti skutočne beznádejne. Vyznanie talentovaného umelca, ktorý mal počas rozhovoru slzy na krajíčku. Nikita Slovák.

Ak tam nebola koróna, ako ste pracovali a čím ste žili?

Pracovali sme normálne. Záležalo to, samozrejme, na kvalite umelcov. Robil som predstavenie, ktoré sa vypredávalo na 12 rokov. Režíroval som aj v televízii. Všetko záležalo na našej šikovnosti.

Čo tvoril váš príjem?

Bolo to zmiešané. Pracoval som v televízii. Krištáľové krídlo som režíroval tri roky. Režíroval som predstavenie Podfuk, ktoré bolo asi 12 rokov vypredané. Robil som Rómov a Júliu aj s Jánom Ďurovčíkom. A chystal som ďalšie predstavenie.

Kedy ste naposledy dostali peniaze?

Naposledy to bolo 13. marca.

Čo sa pre vás zmenilo s príchodom koróny?

Bolo to niekoľko vecí naraz. Stratili sme schopnosť plánovať veci. Uzávierka, ktorá prišla, bola prvou ranou pre umelcov. Stratili sme výhľad do budúcnosti. Ale všetci sme si mysleli, že táto vláda a ľudia, ktorí rozhodujú o našich životoch, majú vypracovaný plán. A budeme vedieť, kam to všetko smeruje. Prvé tri mesiace sme ostali všetci bez obživy. Letné mesiace sa pre nás stratili. Väčšina z nás je bez roboty sedem mesiacov.

Ako dlho si bez príjmu? Resp. čím žiješ Ako pracuješ z koruny?

Rovnako ako ja, aj väčšina mojich kolegov žije z úspor. Hovorí sa, že človek by mal mať úspory tri mesiace. Ale peniaze sú vyhodené. Za chvíľu začnem mať problémy a o dva mesiace naozaj výrazné. Rozhodnem sa, z čoho budem platiť nájom. Viem, že pomocné profesie v kultúre, ako je osvetlenie, zvukár a ďalšie, sú už na dne.

Stretli ste sa s ministrom?

Áno. Nestretol som sa s ňou v rámci pracovnej skupiny, ale na festivale, ktorý som urobil. Prišla za mnou. Ľudsky mi sľúbila, že bude bojovať. Chápem, že limity sú obmedzené, že predseda vlády je taký, aký je.

Nepokúšali ste sa vy alebo kultúrna obec stretnúť s premiérom?

Skúšajú to. Ale som skeptický. Som režisér. A my režiséri sa na veci pozeráme inak. Vidím, kto myslí koncepčne a kto koncepčne nie. Režisér je ako predseda vlády v prenesenom význame. Vyberá si spolupracovníkov, ktorým dôveruje, počúva ich a vie, čo bude robiť zajtra. Vie, ako to bude vyzerať na premiére. To mi, žiaľ, chýba v osobe predsedu vlády.

Ako to psychicky zvládate?

Lockdown som mal farebnejší, pretože opravovali náš dom. Z okna som nevidel nič, iba plastové. A ďalšie mesiace som počúval zbíjačky. Mal som zaprášený byt. Mal som pevné nervy a stále ich mám. Až naposledy som prišla tendencia všetko uzavrieť, znervóznela som. Aj proti tým ľuďom, ktorí nám posielajú dokumenty do obchodov. Keď pôjdeme dokumentovať do obchodov, čo urobia tí, čo tam teraz dokumentujú? Slovenská povaha je taká, že by som radšej zarobil 500 ako 1000, ale sused nesmie zarobiť nič.

Už máme nové opatrenia, ktoré pochovávajú kultúru a šport, a opäť je tu výnimočný stav …

Najviac ma zaráža dobre mienená rada presunúť sa do online prostredia. Nie som ovplyvňovateľ. Na sociálnych sieťach je veľa fanúšikov, ale nezneužijem to na to, aby sa niečo predávalo alebo mudlovalo do vecí, ktoré nepoznám. A predaj vystúpení online už nie je potrebný, ľudia ho zaplatia najviac v Bratislave. Potreba kultúry na Slovensku sa týka maximálne 100 000 ľudí, ktorí sú ochotní za kultúru platiť a ísť do nej. Ostatným je to jedno.

Rozmýšľali ste nad tým, že by ste začali niečo iné? A čo?

Vo svojom živote som vykonal veľa povolaní a nie je mi cudzie ani pracovať. Je mi ľúto môjho talentu na zotrvačnosť. Mal som šťastie na spoluprácu so skvelými ľuďmi ako Marián Varg, Forman alebo Karel Roden. Tieto mená ma stále držia pri živote. Je to zodpovednosť. Sme nástupcami veľkých umelcov. Keď ju vložíme, priepasť zostane. Stav tejto krajiny je zničujúci. Ocitli sme sa v stave, do ktorého sme si nevedeli predstaviť prísť pred 15 rokmi. Príchodom nacistickej strany do parlamentu sa stratili akékoľvek zábrany. Sociálne siete zväčšili priepasť medzi ľuďmi. Primitívi nadávajú na profesorov.

Mali ste blízko k súčasnej koaličnej strane SaS. Nesklamala vás táto strana, že nie je dosť energické, aby vás bolo počuť, keď budete konať?

SaS v tejto súčasnej vláde je akýmsi hlasom rozumu. Nemyslím si, že chceli eskalovať niečo, čo aj tak príde. A toto je kultúrna vojna. Sme v najhoršej situácii, v akej sme sa kedy ocitli. Diskutujú o potratoch v parlamente, namiesto toho, aby prišli s riešeniami, ktoré by zachránili ľudí.

A nie je čas, aby ľudia SaS a Za búchali do stola?

Môj názor je, že nechcú zvrhnúť vládu. Pokiaľ ide o osobu predsedu vlády, kedykoľvek mu hrozí zlomenie nervov.

Sledujete ho na sociálnej sieti?

Nie. Absolútne. Keď ho vidím, okamžite všetko vypnem. Nepotrebujem ho vidieť, viem určitým spôsobom predpovedať, čo a ako. Aká monodráma bude hrať.

Neľutujete s odstupom času to, že ste sa postavili na stranu SaS, ktorú v koalícii popri OĽANO a Sme rodina až tak nevidno?

Sulík je pre mňa v slovenských podmienkach liberál. Na Slovensku odtiaľ môžete byť liberáli. A nezáleží na tom, či je to marihuana alebo iné veci. Všetci okolo to fajčia. Zažil som v Česku miliardárov, ktorí na podujatiach fajčili marihuanu. Produkovať konzumentov marihuany od ľudí, ktorí idú na 10 rokov do väzenia a odchádzajú ako absolventi trestných činov, je hazard. A hlavne o tom hovoria alkoholici, ktorí sa motajú niekde v dedinskej krčme a večer píšu statusy proti marihuane a aké by mali byť tresty. To platí aj pre vieru. Slovensko je krajina umiernených veriacich. Snáď len malé percento predstavuje katholiban, ktorý stačí na vírenie vody. A potom to všetci chytíme.

Predsedu vlády ste nekontaktovali, minister sa osobne zaviazal, že vám pomôže a niekoľko mesiacov sa nič nedeje. Napriek tomu si myslíte, že táto vláda čelí kríze smerom k vám? Hlasovali by ste dnes za túto koalíciu? Je to to, čo si si predstavoval?

Pri pohľade na politickú mapu Slovenska vás chytí zúfalstvo. Je to strašidelné. Podľa preferencií konkrétnych strán to vyzerá, akoby sme boli na konci 19. storočia …

Ale zatiaľ vám nikto nepomohol. Pomohli ste SaS vo voľbách ako tvár. Podali vám pomocnú ruku? Boli ste za nimi a povedali ste im, aby vám teraz pomohli?

Úprimne povedané, mal som osobné ponuky od SaS, ktoré by riešili moju situáciu. Som jedným z tých ľudí, ktorí pre seba nikdy nič nezneužili. Bolo by pre mňa trápne prijať politickú pozíciu. Ani o tom neviem. Som obyčajný človek. Preto som to neprijal. Čo by si o mne mysleli kolegovia? Že sa chcem zachrániť na rafte? A tí ľudia, ktorých poznám v SaS, nie sú nejakí extra fanúšikovia umenia. Možno až na Alojza Baránika, ktorý je bývalým operným zborom. Sú to ekonómovia a technokrati. My ako umelci toho veľa nechceme, chceme, aby nás brali vážne. Aby predseda vlády vzal do úvahy, že tvoríme 1,7 percenta HDP.

Ako vás môžu brať ako umelca vážne, keď sa hádate medzi sebou a nemôžete sa všetci zomknúť a zjednotiť?

Je ťažké byť zjednotený. Nemyslím si, že uniformita je v tomto prípade výhodou alebo nevýhodou. Skôr sa delíme na umiernenejšie a kultúrnejšie a radikálnejšie. Ale predpokladám, že časom prejdeme k akciám citlivejším na tlak.

Nie ste sklamaní, že sa vás nikto z politikov nezastal?

Moje sklamanie je, že nás neberú do úvahy ľudia z priemyslu, ktorí už sú niekde inde. Napríklad Jožo Pročko alebo Robo Halák, ktorí sedia v parlamente za Obyčajných ľudí. Avšak, ako o tom hovoríš, nikdy som nad tým nerozmýšľal. Môžem vám povedať, kto ma konkrétne v koalícii sklamal, a to mi stačí. Nebudem zvaliť vinu na všetkých.

Keď strany potrebujú, aby ste išli na tribúny, zavolajú vám. A teraz pri tebe nikto nestojí.

Nechcel by som to tak brať. Som človek, ktorý urobil to, čo mal, a považoval si svoju povinnosť, a tým sa to pre mňa skončilo.

Každý jeden článok o umelcoch, ktorí majú existenčné problémy, sa stretne s neuveriteľnou nenávisťou bežných ľudí. Prečo si myslíte, že slovenský národ je voči umelcom taký negatívny?

Títo ľudia sú vždy v negatívnom vzťahu ku každému, kto protestuje. Boli negatívne naladení proti lekárom, sestrám alebo učiteľom, čomu som absolútne nerozumel.

Takže to nevnímate iba pre kultúrnu komunitu?

Priznajme si, že na Slovensku je umenie iba folklór. A to sú hmoždinky, žinky, výšivky a ďalšie. Pravdepodobne ide o slovník umenia na Slovensku. Chápem, že keď mladí ľudia bránia folklór, žijú ním. Zásadný rozdiel je v tom, že sme profesionálni umelci. Nie sme LSU (ľudová škola umenia). Ľudia sa nás pýtajú, či za to ešte chceme peniaze. Ľudia sa ma naozaj niekoľkokrát pýtali, či za to, čo robím, dostanem zaplatené. Takže predstava Slovákov o umení je absolútne zanedbateľná. Napriek tomu je tu umenie lepšie ako jeho spotrebitelia.

Čo bude ďalej?

Pre nás všetkých sú to nové veci. Radikáli z kultúrnej komunity ma tiež dotlačili, aby som vzal tie najväčšie a najhlučnejšie „škatule“ a išiel hrať pred parlament. So všetkými nepokojmi umelcov som od roku 1996, keď sme sa vzbúrili proti vtedajšiemu ministrovi Hudecovi. Vymysleli sme festival Žijeme tu s vami. Dal som ho ako darček všetkým, ktorí majú radi kultúru, a zároveň ako poďakovanie všetkým technikom, svietidlám. Boli dojatí. Vyzval som ich, aby som sa uklonil, a oni sa prišli pokloniť prvýkrát v živote. Nikto mi nikdy netlieska. Bolo to pre nich zadosťučinenie. Pýtate sa ma na veci, na ktoré naozaj nerád odpovedám. My umelci sme veľmi hrdí ľudia …