Vstupujú Kazachstan, Uzbekistan a Turkménsko na trhy EÚ s vlastným plynom?

Stredná Ázia hrá významnú úlohu v globálnej geopolitickej rovnováhe, pretože má niekoľko obchodných kanálov, ktoré prepájajú mnoho firiem z Číny do Portugalska a naopak s miliónmi cieľových zákazníkov. Vďaka veľkému potenciálu uhľovodíkov ponúka tento región obrovské príležitosti pre globálnych aj miestnych aktérov. Moderná diplomacia Píše. Počas posledného obdobia podnietila priorita energeticky orientovaných projektov a politík vznik južného koridoru pre plyn, stredoázijského a čínskeho plynovodu, projektov TAPI a Mega v tomto regióne a transkaspického plynovodu v nadchádzajúcich rokoch. .

Aj keď tieto intenzívne investičné opatrenia predpovedajú nové regionálne perspektívy hospodárskeho rastu, pre európskych tvorcov politík vytvárajú aj ďalšie alternatívy a realitu.

Nové podnikanie na tradičných cestách

V staroveku bola v tomto regióne slávna Hodvábna cesta, ktorá formovala jasnú ekonomickú krajinu planéty. V súčasnosti je obchod v regióne trochu oživený projektmi, ako je predchádzajúca úloha iniciatívy na ceste a páse. Na rozdiel od minulosti zostáva energia chrbticou moderného obchodu v Strednej Ázii aj napriek veľkým problémom v marketingu a doprave.

Za posledné desaťročie vyvinuli Turkmenistan, Kazachstan a Uzbekistan určité úsilie na zvýšenie svojej prítomnosti v tomto sektore zapojením do plynovodu v strednej Ázii a Číne. Žiadnemu z nich sa však nepodarilo vytvoriť komplexný rámec spolupráce s Európskou úniou, napríklad s Azerbajdžanom. Azerbajdžan svojím jedinečným projektom Južného koridoru zemného plynu, ktorý pomáha pri preprave zemného plynu z poľa Shaw Denis v Kaspickom mori do južnej Európy, radikálne zmenil plynovody v kaspickom regióne. Tento kanál dôsledne ponúka obrovskú príležitosť ďalším vnútrozemským krajinám strednej Ázie, aby uspokojili rastúci dopyt na európskom trhu.

Strach z Európy

Z hľadiska EÚ možno energiu klasifikovať ako strategické odvetvie, pretože európske hospodárstvo je čoraz viac závislé od medzinárodných dodávateľov. V súčasnosti sa 54% spotreby energie v rámci EÚ dováža hlavne z Ruska. Konkrétnejšie, v roku 2019 bude podiel Ruska na dovoze zemného plynu do EÚ 44% a v roku 2013 budú európske plynárenské krajiny závislé od ruského plynu: Estónsko 100%, Fínsko 100%, Lotyšsko 100%, Litva 100%, Slovensko 100 %, Bulharsko. 97%, Maďarsko 83%, Slovinsko 72%, Grécko 66%, Česká republika 63%, Rakúsko 62%, Poľsko 57%, Nemecko 46%. Tieto významné faktory tvoria pozadie politiky diverzifikácie EÚ v príslušnej oblasti nadväzovaním vážnych diplomatických a hospodárskych väzieb na zabezpečenie udržateľnosti energetickej bezpečnosti. V čase očakávaných nepokojov, najmä vzhľadom na nedávny nárast medzi Ruskom a západným táborom, môže európske hospodárstvo nevyhnutne čeliť prísnym sankciám. Pretože v tomto procese by mohlo hroziť zablokovanie ruského plynu prepravnými krajinami.

Možné riešenie

Geopolitické expanzie nepochybne urýchľujú proces diverzifikácie energie v rámci EÚ. Aj keď chce únia dosiahnuť svoje ekonomické ciele prostredníctvom trhových mechanizmov, zaujíma realistické postavenie v medzinárodných vzťahoch, najmä v energetickom prostredí. Podľa údajov British Petroleum zverejnených v roku 2019 sa celkové zásoby plynu v Azerbajdžane, Kazachstane, Turkménsku a Uzbekistane odhadujú na 26,2 bilióna metrov kubických, čo je 13,1% svetových známych zásob. Táto obrovská energia nepochybne významne prispeje k energetickej bezpečnosti EÚ.

Vzhľadom na súčasnú situáciu na európskom trhu s energiou a globálnu politickú klímu nemôže EÚ ignorovať svoju koncepciu energetickej bezpečnosti, ktorá je základným cieľom energetickej politiky. V tomto zmysle sa južný koridor pre plyn javí ako najpohodlnejšia alternatíva vzhľadom na budúcu možnosť zriadenia transkaspického plynovodu, ktorý dramaticky pomôže previesť južný koridor pre plyn priamo do južnej Európy.

Pokiaľ je EÚ závislá od dovozu fosílnych palív, bude nevyhnutná rovnováha v energetickom sektore. Je preto potrebné vyvinúť racionálny prístup k spolupráci s potenciálnymi dodávateľmi, najmä s kľúčovými krajinami, ako je Azerbajdžan. V opačnom prípade by bol koncept energie nebezpečným a zložitým politickým a ekonomickým nástrojom.