Pred tridsiatimi rokmi som bol v Prahe a Bratislave rozprávať o „zamatovom rozvode“ medzi Českom a Slovenskom. Napriek tomu, že je 0 Fahrenheita (mínus 15 stupňov Celzia), Slováci oslávili odlúčenie od Česka. Na druhej strane zasnežené pražské ulice boli ľudoprázdne. Česi nemali dôvod oslavovať a zostali doma a uvažovali o zániku Československa. Keď svet tlieskal tomuto pokojnému rozvodu, v ostrom kontraste so simultánnou vojnou vedenou srbskými nacionalistickými politikmi v bývalej Juhoslávii, mnohí Česi s temným povzdychom povedali: „Ak chcú odísť, nech odídu. .“
Deň po večierku sa Slováci ocitli v priepasti. Čelili výzve žiť ako nezávislá krajina, dokončiť náročnú úlohu transformácie marxistickej ekonomiky na trhovú ekonomiku a nastoliť demokratický systém po štyroch desaťročiach diktatúry. a iné národy strednej a východnej Európy.
Pred tridsiatimi rokmi, keď som bol v Prahe, som zdieľal skľúčenosť českej inteligencie, pretože nedokázala spolunažívať so Slovákmi. Najviac frustrovaný prezident Václav Havel sa snažil takémuto rozkolu zabrániť. Kde sme zlyhali? To bola hlavná otázka. Aby som našiel odpoveď, musel som sa vrátiť k udalostiam zo začiatku 20. storočia.
V roku 1918, po rozpade Rakúsko-Uhorska, Tomasz Masaryk, novovymenovaný prezident Československa, povedal: „My Česi sme vytvorili svoj štát a nemáme v úmysle hovoriť o autonómii so slovenskou a nemeckou menšinou.“ Etnicky a jazykovo slovanskí Slováci, ktorých Masaryk pozval, aby zdieľali novú krajinu, predstavovali tretinu obyvateľov Československa, pohŕdavo paternalizmom. Masaryk v tomto prejave urazil a ponížil dve mocné menšiny.
Nadradenosť českej rasy vyhlásená v prvej československej ústave nefungovala dobre. V rokoch 1938 a 1939 sa Slovensko vzdialilo od Československa smerom k Adolfovi Hitlerovi, keďže mu Hitler umožnil vytvorenie samostatného štátu pod podmienkou, že mu zostane úplne lojálne. Po páde Hitlera sa znovuzjednotené Československo dostalo do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. O štyri desaťročia neskôr, po páde komunizmu a znovunastolení demokracie, sa však Slovensko v roku 1992 rozhodlo osamostatniť, a to dohodou, ktorú bez referenda sprostredkoval slovenský federálny premiér, populista Vladimír Mesiar a jeho centrum. -Pravý český opak, Václav Klaus. Český premiér sa snažil uskutočniť ekonomické reformy, na ktoré potreboval politickú stabilitu a centralizovaný štát; Tieto podmienky by Slováci vo vláde nesplnili. Klaus nechcel strácať čas prieskumom; A slovenský premiér súhlasil. Podľa prieskumov verejnej mienky z decembra 1992, niekoľko dní pred rozdelením, sa však za odtrhnutie vyslovilo len 36 % Čechov, rovnako ako 37 % Slovákov. V roku 2004, jedenásť rokov po rozpade Československa, vstúpili tieto dve nezávislé krajiny do Európskej únie.
Slovensko zo seba pomaly striaslo bremeno populizmu a politickej korupcie. Do roku 2019, po zabití novinára vyšetrujúceho slovenskú politickú mafiu, bola krajina v nepokojoch a tri štvrtiny jej voličov si zvolili prezidenta, environmentalistu, obhajcu práv LGBTI a politika. Havlov štýl kladie dôraz na etiku a podobne ako Česi zobral mnoho utečencov z vojny na Ukrajine, ktorá má spoločnú hranicu. Mnoho Čechov obdivuje slovenského prezidenta.
Keď som pred pár týždňami navštívil hlavné mesto Slovenska, videl som, že štatút hlavného mesta má len historické centrum Bratislavy a ekonomický vývoj Slovenska nie je zlý. Jeho súčasný HDP je 69 % európskeho priemeru (český HDP je 92 %); Priemerná mesačná mzda na Slovensku je 1 300 eur mesačne (1 800 v ČR).
Ale tu nejde o ekonomické štatistiky. Slováci sú ako národ sebavedomí. 30 rokov po nezávislosti je spolužitie s Čechmi pre mladú generáciu históriou, ktorú sa učili v škole. Na rozdiel od Čechov, ktorí sa pozerajú len na Západ a ignorujú slovenskú kultúru, je pre Slovákov dôležité čítať veľa kníh o českej a českej kultúre.
Na stole zostáva otázka, či by stálo za to odísť, ak sú teraz obaja partnermi v EÚ. Každý má svoju vlastnú odpoveď. A tak to má byť.
