Morské monštrum z doby dinosaurov nájdené na vzdialenom arktickom ostrove
Takmer 190 rokov vedci pátrali po pôvode starých morských plazov z doby dinosaurov. Tím švédskych a nórskych paleontológov teraz objavil na vzdialenom arktickom ostrove Špicbergy pozostatky najstaršieho známeho ichtyosaura alebo „ryby-jašterice“.
Ichtyosaury boli vyhynutá skupina morských plazov, ktorých fosílie boli nájdené po celom svete. Patrili medzi prvé suchozemské zvieratá, ktoré sa prispôsobili životu na otvorenom oceáne, a vyvinuli „rybovitý“ tvar tela podobný tvaru moderných veľrýb. Ichtyosaury boli na vrchole potravinového reťazca v oceánoch, zatiaľ čo dinosaury sa potulovali po zemi a dominovali morským biotopom viac ako 160 miliónov rokov.
Podľa učebníc sa plazy prvýkrát dostali do otvoreného oceánu po skončení masového vymierania v Perme, ktoré zdevastovalo morské ekosystémy a otvorilo cestu pre začiatok veku dinosaurov, asi pred 252 miliónmi rokov. Ako príbeh pokračuje, pozemné plazy s chodiacimi nohami vtrhli do plytkých pobrežných prostredí, aby využili morské predátorské výklenky, ktoré boli uvoľnené touto katastrofou. Postupom času sa tieto rané obojživelné plazy stali zdatnejšími v plávaní a nakoniec upravili svoje končatiny na plutvy, vyvinuli tvar tela „podobný rybe“ a začali rodiť živé mláďatá; Ich posledné puto s pevninou sa teda prerušilo tým, že nemuseli vystúpiť na breh a klásť vajíčka.
Nové fosílie objavené na Špicbergoch teraz revidujú túto dlho uznávanú teóriu.
V blízkosti poľovníckych chatiek na južnom okraji Ľadového fjordu na západe Špicbergov, Údolie kvetov pretína zasnežené hory a odhaľuje vrstvy skál, ktoré boli pred 250 miliónmi rokov bahnom na dne oceánu. Rýchlo tečúca rieka vytvorená topiacim sa snehom erodovala ílovec a odhalila zaoblené vápencové balvany, nazývané konkrécie. Sú vyrobené z vápencových sedimentov, ktoré sa usadili okolo pozostatkov rozkladajúcich sa živočíchov na starovekom morskom dne, neskôr zachovaných vo veľkolepých trojrozmerných detailoch. Paleontológovia dnes tieto konkrementy lovia, aby preskúmali skamenené stopy dávno mŕtvych morských tvorov.
Počas expedície v roku 2014 bolo zozbierané veľké množstvo pevného materiálu z Údolia kvetov a poslané späť do Prírodovedného múzea.[{“ attribute=““>University of Oslo for future study. Research conducted with The Museum of Evolution at Uppsala University has now identified bony fish and bizarre ‘crocodile-like’ amphibian bones, together with 11 articulated tail vertebrae from an ichthyosaur. Unexpectedly, these vertebrae occurred within rocks that were supposedly too old for ichthyosaurs. Also, rather than representing the textbook example of an amphibious ichthyosaur ancestor, the vertebrae are identical to those of geologically much younger larger-bodied ichthyosaurs, and even preserve internal bone microstructure showing adaptive hallmarks of fast growth, elevated metabolism and a fully oceanic lifestyle.
Geochemical testing of the surrounding rock confirmed the age of the fossils at approximately two million years after the end-Permian mass extinction. Given the estimated timescale of oceanic reptile evolution, this pushes back the origin and early diversification of ichthyosaurs to before the beginning of the Age of Dinosaurs; thereby forcing a revision of the textbook interpretation and revealing that ichthyosaurs probably first radiated into marine environments prior to the extinction event.
Excitingly, the discovery of the oldest ichthyosaur rewrites the popular vision of Age of Dinosaurs as the emergence timeframe of major reptile lineages. It now seems that at least some groups predated this landmark interval, with fossils of their most ancient ancestors still awaiting discovery in even older rocks on Spitsbergen and elsewhere in the world.
The paper is published in the prestigious international life sciences journal Current Biology.
Reference: “Earliest Triassic ichthyosaur fossils push back oceanic reptile origins” by Benjamin P. Kear, Victoria S. Engelschiøn, Øyvind Hammer, Aubrey J. Roberts and Jørn H. Hurum, 13 March 2023, Current Biology.
DOI: 10.1016/j.cub.2022.12.053