Prečo Slovensko konfiškuje majetok vo vlastníctve menšín? | názory

Keď si pripomíname výročie rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajinu, verejná diskusia zúri o tom, čo robiť so zmrazeným ruským majetkom. Zdá sa, že stúpa tlak na zabavenie majetku a finančných prostriedkov sankcionovaných Rusov a ich odovzdanie Ukrajine, aby pomohla s jej rekonštrukciou.

Hoci je takáto politika nepochybne motivovaná morálnym rozhorčením nad neospravedlniteľným utrpením ukrajinského ľudu, ak by sa realizovala bez starostlivého zváženia, mohla by mať vážne dlhodobé následky.

V tomto kontexte môže Slovensko slúžiť ako varovný príbeh.

Slovenské súdy od roku 2017 využívajú dekréty z druhej svetovej vojny na podporu správnych orgánov pri zabavovaní majetku etnických Maďarov a Nemcov bez náhrady. Tieto zákony umožňujú týmto dvom komunitám vyhostiť ich kvôli ich „spoločnej zodpovednosti“ za zločiny spáchané počas vojny. Ľudia, ktorí sa nenarodili počas 2. svetovej vojny, teda v jasnom prípade kolektívneho trestu prichádzajú o majetok z titulu svojej rodnej príslušnosti.

Jasným príkladom je výstavba časti diaľnice financovanej EÚ cez okrajovú časť Bratislavy. Podľa ľudskoprávneho právnika Jánosa Fialu-Butoru sa rozsiahle vyvlastňovanie pozemkov v oblasti podľa dekrétov dotklo 250 ľudí.

Nikto skutočne nepozná celkový počet prípadov dedičského konania, pretože existujú prípady, keď dedičia majetku v prvom rade ani nevedia o svojom vlastníckom stave.

Slovenské úrady s použitím prekrúteného argumentu tvrdia, že ku konfiškáciám v skutočnosti došlo pri schvaľovaní mandátov a že ich súčasné konanie je nápravou minulých byrokratických nedopatkov.

Kým právnici slovenskej občianskej spoločnosti a ľudských práv upozorňujú, že ide o flagrantné porušovanie medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov a základných práv občanov, slovenskí vládni predstavitelia tvrdošijne nie sú ochotní čeliť objektívnej realite, ktorá im hľadí do tváre.

Ale ako je to možné?

Vysvetlenie sa nachádza v sútoku medzinárodného pokrytectva a neochoty krajiny vybudovať si zrelší vzťah k svojej histórii.

V strednej Európe boli roky pred 2. svetovou vojnou poznačené chaotickou a často brutálne násilnou masovou migráciou „nežiaducich“ etnických skupín, ako sú Nemci, Poliaci, Ukrajinci a Maďari. V dôsledku toho sa krajiny v regióne stali demograficky homogénnymi.

Táto politika etnických čistiek, uskutočňovaná s požehnaním Sovietskeho zväzu a západných spojencov, sa považovala za legitímny prostriedok na zabránenie obnove rasových antagonizmov, ktoré nacisti tak obratne využívali. Horí celý kontinent.

S homogenitou ako konečným cieľom novoobnovená Československá republika tiež stáročia násilne migrovala svoje menšiny do „zotročenia“ nemecky alebo maďarsky hovoriacich miest a miest.

V snahe dať čistkám legitimitu vydal československý prezident Eduard Beneš Séria neslávne známych dekrétov Zbavila Nemcov a Maďarov občianstva a povolila konfiškáciu celého ich majetku.

Z českej časti Československa boli deportované a presídlené do Nemecka tri milióny Nemcov. Spojenecké veľmoci však boli váhavejšie, keď išlo o slovenských Maďarov, napokon súhlasili len s „dobrovoľnou“ výmenou ľudí s Maďarskom.

Väčšina maďarskej komunity však odolala silnému tlaku na odchod a dnes je 8,5 percenta obyvateľov Slovenska Maďarov.

Medzi Maďarmi a Slovákmi sa občas, napriek všeobecne srdečnému vzťahu, vedú spory o tom, ako si tieto udalosti pripomenúť. Prvý z nich pravidelne poznamenáva, že keď Slováci chceli upozorniť na účasť Maďarska na rozdelení Československa v roku 1938, obetiam dekrétov nebolo ponúknuté žiadne oficiálne ospravedlnenie, nehovoriac o odškodnení.

Žiadna zo strán nebola nevinná v akejsi konkurenčnej obeti, keďže oba národy sa pokúšali uplatniť si vyšší morálny základ tým, že sa maľovali ako obete nepriateľstva toho druhého.

Realita je však nakoniec taká, že prebiehajúce konfiškácie a iné diskriminačné politiky v skutočnosti odsúvajú zvyšných etnických Maďarov na Slovensku do statusu druhoradého občana.

To neznamená, že neexistuje pokrok. Najmä po vstupe Slovenska do EÚ v roku 2004 sa krajina vzdialila od silného integračného prístupu k menšinám a niektoré menšinové komunity zaznamenali zlepšenie infraštruktúry a sociálnych služieb. Ale túžba zachovať si vlastnú menšinovú kultúrnu a jazykovú identitu je zosmiešňovaná, pretože je vnímaná ako konfliktná s modernitou alebo obmedzená na osobný život.

Akýkoľvek návrh na uznanie vnútornej hodnoty menšinových identít, napríklad udelením oficiálneho štatútu ich jazyku, sa odmieta ako nebezpečná myšlienka, ktorá narúša mierové spolužitie medzi väčšinou a menšinou.

Benešove dekréty, napriek všetkým tvrdeniam o opaku, nie sú len historickými poznámkami pod čiarou. Zostávajú na svojom mieste dodnes, presadzujú nadradené postavenie „štátotvorného národa“ a odopierajú rovnaké uznanie tým, ktorí sa nehlásia k identite národnej väčšiny. Nedávne konfiškácie teda nie sú incidentom, ale hlboko zakorenenou logickou reakciou proti menšinám.

Vzhľadom na tieto trpké pocity nie je prekvapujúce, že mnohí Maďari na Slovensku, najmä konzervatívnejšie zmýšľajúci, hľadia na Maďarsko ako na vonkajšieho ochrancu svojich záujmov. Pravicová vláda premiéra Viktora Orbána určite získala hlasy doma za to, že demonštrovala svoju oddanosť osudu maďarských komunít v zahraničí, čo už neraz vyvolalo obvinenia zo zneužívania v susedných krajinách.

Pre Slovensko však existujú prísne limity, kam až je Budapešť ochotná zatlačiť proti vôli slovenskej vlády. Rozhodnutie Európskej komisie odobrať Maďarsku finančné prostriedky EÚ pre obavy z demokratického spiatočníctva spôsobilo, že Orbánovi spojenci neveria.

Nie je prekvapením, že keď sa vlani v decembri na spoločnej tlačovej konferencii nastolila otázka konfiškácie majetku, maďarský minister zahraničných vecí sa rozhodol mlčať, zatiaľ čo jeho slovenský minister zahraničných vecí opäť poprel štátom sankcionované vyvlastňovanie pôdy.

EÚ je jediným aktérom, ktorý môže dôveryhodne vystúpiť proti týmto porušeniam. Vzhľadom na záľubu Bruselu poučovať ostatných o ľudských právach by sa dalo očakávať určité pobúrenie nad týmto porušovaním. Ale zatiaľ je len ticho.

Odvtedy sa to nezmenilo Európsky súd pre ľudské práva Rozhodol, že právo maďarského občana na spravodlivý proces bolo porušené, keď slovenské úrady nariadili konfiškáciu lesného majetku na základe toho, že vlastník mal predkov maďarského pôvodu.

Etnolingvistická rozmanitosť je základným kameňom hodnôt EÚ, no na Slovensku je bohužiaľ zanedbávaná. A otázka porušovania majetku nie je teoretickou otázkou rozmanitosti, ale vážnym porušovaním ľudských práv, ktoré je jadrom základného princípu EÚ. K týmto zásahom nedošlo, pretože zapojené rodiny boli spolupáchateľmi nelegálnej vojny. Tieto veci sa dejú kvôli hriechom spáchaným predkami.

Keď priznáme pretrvávajúce porušovanie práv na Slovensku, otázky, ktoré vyvoláva možná politika konfiškácie ruského majetku, sa ukážu ešte ostrejšie. Je pokrytecké tvrdiť, že chrániš poriadok založený na medzinárodných pravidlách a zároveň zatvárať oči pred porušovaním v rámci vlastného zväzku. Je správne vzdorovať imperialistickej agresii v našom susedstve. Je však poľutovaniahodné, ak to robíme a zároveň tolerujeme diskrimináciu na základe kasty v rámci našich vlastných hraníc.

Zaujatie postoja proti nespravodlivosti vylúčenia nehnuteľností na základe rasy je zásadnou záležitosťou. Je čas, aby EÚ a medzinárodné spoločenstvo podporili všetky obete diskriminácie.

Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčný postoj Al-Džazíry.