Praha, Česká republika – Oboch potomkov neskorého Československa, nepochybne spojených geografickou, jazykovou a kultúrnou blízkosťou, delí už takmer tridsať rokov. Ovplyvnil však „zamatový rozvod“ skutočne česko-slovenské vzťahy alebo ako ďaleko môžu byť vlastne dvaja blízki príbuzní?
Zdieľaná história?
Česká republika a Slovensko sú blízke a veľmi podobné dvojice európskych národov, ktoré väčšinu 20. storočia spája jedna krajina, zdieľajú mnohé politické vzostupy a pády a spája ich spoločné kultúrne dedičstvo. Spomenúť ich jazyky, ktoré sú na veľkých plochách vzájomne zrozumiteľné. Ale „zdieľanie histórie“ môže byť komplikovanejšie, ako si myslíme.
Hoci oficiálnym prístupom v začiatkoch Československa bolo presadzovanie jedného národa, „Československa“, ktoré sa formovalo počas 1. svetovej vojny a vyvrcholilo v roku 1918, obyvatelia oboch regiónov sa ocitli v značne odlišných kontextoch. Fyzicky, ekonomicky a dokonca aj kultúrne boli Slováci po stáročia súčasťou uhorského kráľovstva spojeného s česko-rakúskou a nemeckou sférou.
Zatiaľ čo tento faktor stačil na to, aby sa zrodila určitá nevraživosť, iné prvky inak prispeli k toxickým vzťahom medzi prepletenými národmi.
Na rozdiel od českých krajín, ako priemyselného a výrobného mocenského centra, bolo Slovensko málo rozvinuté a stále do značnej miery poľnohospodárskym systémom. Na preklenutie tejto priepasti je potrebné vytvoriť novú infraštruktúru – dopravu, vzdelávanie a byrokraciu. Navyše, vo vojnovom spolužití v Československu Slováci vystupovali len ako etnická skupina av menšom počte ako Nemci.
Najdôležitejšie úrady stále zastávali najmä Česi a nachádzali sa v Čechách, čo v tejto situácii nemohlo odrážať rýchlo rastúcu vrstvu vysoko vzdelaných Slovákov. Východná časť Československa čoskoro vnímala českú prítomnosť ako istý druh kolonializmu. Môže byť priateľský a dobromyseľný, ale koloniálny.
V roku 1938 Československo zrazila na kolená Mníchovská zmluva, v ktorej západné mocnosti postúpili veľkú časť krajiny Hitlerovi s tvrdením, že Nemci, ktorí tam žijú, sú utláčaní.
Slovensko získalo v slabej republike výraznú autonómiu a v marci 1939, tesne pred inváziou nacistických Nemcov do českých krajín, vyhlásilo od Prahy „nezávislosť“. Prvá Slovenská republika sa počas 2. svetovej vojny stala nemeckou bábkovou krajinou. Bude v ťažkých časoch a bude vyvolávať českú nenávisť na desaťročia.
Československo sa na konci vojny opäť zjednotilo a nasledujúcich 40 rokov socialistickej diktatúry bolo svedkom znovuzjednotenia oboch krajín – aj keď bolo ľahko anektované komunistickou vládou, úhľadne zmietli známky nesúhlasu pod koberec. . S nástupom demokracie sa opäť vynorili snahy o väčšiu slovenskú autonómiu, čo viedlo k následnému zániku veľkej federácie a Československa v januári 1993.
Hoci sa český a slovenský národ oddávna považoval za „bratov“, hanlivá nálepka „malý brat“ sa na Slovensku stala trpkým zdrojom frustrácie, ktorá stojí v ceste skutočne rovnocennému partnerstvu.
Už neexistuje jediná krajina
Vzťahy medzi dvoma novo nezávislými krajinami sa rýchlo rozvinuli. Secesionistický mier (hoci nie ľudovým hlasovaním) zmiernil zatrpknutosť „oslabenej“ strany a znížil „silnú“ odvahu – bežný jav v dejinách v prípade národných rozvratov.
Je však nesprávne tvrdiť, že neexistujú žiadne napätia. Slovenský národ sa po storočiach podmaňovania cudzími mocnosťami ocitol slobodný a chcel to využiť. Boli zavedené zákony, ktoré umožnili Slovákom prekladať filmy a multimediálny obsah (najmä rozprávky a iné médiá určené deťom) do ich materinského jazyka namiesto češtiny (do tej doby bola norma) a autori odišli. „Očistiť“ slovenčinu od prílišného českého vplyvu.
Tieto dva príklady, okrem mnohých iných, sú dôkazom snahy pestovať v slovenčine silný zmysel pre národnú identitu, ktorý s hrdosťou nesú dodnes.
Na druhej strane hranice si Česi udržiavali priateľstvo, ak boli trochu spriaznení so svojimi východnými susedmi. Výsledok vládneho manévrovania a potreby vzájomných ústupkov v zdieľanom politickom prostredí odstránili veľa napätia.
Na tomto pozadí sa objavil zaujímavý a vysoko symbolický trend. Postupom času veľká časť Českej republiky – najmä mladšia generácia v Čechách – začala strácať znalosť slovenského jazyka. Tieto dva jazyky sa neoddeľovali a boli si jazykovo blízke ako pred polstoročím. Ale to urobili oba národy, čo ešte zhoršil nedostatok vzájomnej komunikácie.
V skutočnosti sa tento rozpor nevylučuje: Slováci si zachovali silnú znalosť češtiny – možno prostredníctvom filmov a televíznych relácií, ktoré ešte neboli dabované, keďže Slováci často študovali na českých univerzitách, a napokon aj niektoré historické pozostatky minulosti.
Dva národy, jedna rodina
Skutočnosť, že takýto trend existuje len v českom regióne, môže vyvolávať dojem, že dochádza k výraznému odklonu. Toto nie je ten prípad. V mnohých prieskumoch verejnej mienky uskutočnených od roku 1993 výskumníci opakovane zistili, že tieto dve skupiny si navzájom zachovávajú najpozitívnejšie pocity. So zvláštnymi lichôtkami sa objavujú aj vzájomné stereotypy. Väčšina.
Podľa štúdie psychológov Českej akadémie vied v Prahe si Slováci spájajú s českými hlavne stereotypy, že sú priateľskí, ochotní, súcitní a príjemní. Niektorí respondenti zaznamenali aj charakteristiky spojené s dominanciou, ako je odhodlanie, zdržanlivosť a úroveň hrdosti.
Na druhej strane opýtaný čech Popísané Slováci sú čestní, veselí, temperamentní a milí. Vo všeobecnosti sa spomínané črty často opakujú a prezrádzajú, ako sa obe skupiny cítia k sebe identicky. Len negatívne prívlastky mohli dávať skutočný zmysel odtrhnutiu, pričom Česi Slovákov opisovali ako nacionalistov a zároveň sa považovali za arogantných. Obe tieto charakteristiky vhodne ilustrujú tradíciu spomínanú vyššie.
Súčasný výskum poukazuje na to, že kľúčovým faktorom pozitívnych vzťahov medzi dvoma danými skupinami sú úzke vzťahy medzi ich jednotlivými členmi. Česko-slovenská situácia je toho ukážkovým príkladom.
Podľa toho istého prieskumu bol priemerný počet priateľov alebo rodinných príslušníkov respondentov v porovnaní s ostatnými susednými krajinami neporovnateľný. Polovica všetkých opýtaných Slovákov uviedla, že má príbuzných v Českej republike. Podobne veľké množstvo Čechov na Slovensku priznalo, že má rodinných príslušníkov. Podobný výsledok môžete vidieť, keď sa ich spýtate na priateľov a známych.
Napriek výrazným zmenám v česko-slovenských vzťahoch za posledné tri desaťročia sa odvtedy obe krajiny nestali vzdialenými. Nikto nevie, čo prinesie budúcnosť, ale český a slovenský národ sú dnes úzko previazané, rozumejú si (napriek niektorým jazykovým zádrhelom) a často sa rešpektujú. Súrodenci sú súrodenci, aj keď nezdieľajú ten istý dom.
Autor: Michael Misler
Michael sa narodil v Olomouci na Morave a študoval na Karlovej univerzite v Prahe. Amatérsky spisovateľ, ktorý sa chce živiť žurnalistikou, je fanúšikom histórie, ktorý dokáže hodiny rozprávať o literatúre a kinematografii a je vždy pripravený na horúce politické diskusie.
